...tak ako sa to v tomto čase zvykne stávať dostala som šialený nápad upratať si izbu. Ono u mňa upratovanie znamená asi to, že všetko najprv rozhádžem a potom to naspäť ukladám pričom stále niečo zmením aby bolo vidno, že som niečo urobila. Tak tomu bolo aj tentoraz. otvorila som záhadnú taburetku, ktorú som neotvárala niekoľko rokov a v nej som našla zbierku svojich starých časopisov. Keď som sa nimi prehrabala našla som to čo ma priviedlo k napísaniu tohoto blogu.

Boli tam moje bábiky z detstva. Boli v dosť zlom stave...oproti ich vlasom by bola slama úžasná, ale čo som mohla čakať po toľkých rokoch v "mojich službách" a následne po pobyte v taburetke. Rozhodla som sa, že ich dám do poriadku. Veď za toľké roky služby si to aj zaslúžia...ALE...potom mi došlo, že pre nich už v izbe nemám miesto...a nie len v izbe. Ani v živote. Lebo či chcem či nechcem tie časy kedy som sa s nimi mohla (a chcela) hrávať sú nenávratne preč.

Nuž som zobrala najkrajšiu igelitku akú som mala po ruke a začala som ich tam ukladať. Musím priznať, že keď som uvidela jednu s dierou od vidličky na bruchu nebolo mi všetko jedno. Tú jednu som sa rozhodla si nechať. Keď som bábiky doukladala na vrch som položila šaty topánky a kabelky a s plnou igelitkou som sa vybrala skrz tri poschodia k odpadkovým košom.

Vonku pršalo...a tá zvláštna nálada ma úplne pohltila...
ak by som bola ja bábikou, vybrala by som si presne také počasie
na svoj pohreb...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár