Vankúš už nie je zmáčaný od sĺz.
Už neplačem.
Kráčam po svojej ceste a stále niekde v kútiku duše dúfam, že raz možno prídem na tú križovatku, tam , kde sa moja a tvoja cesta opäť stretnú.
A možno sa už nestretnú nikdy.
Možno sú od seba už priveľmi vzdialené.
A to je to , čoho sa bojím.
Bojím sa, že sa na tú križovatku nedostaneme , že tam tá cesta nevedie.
Alebo sa na nej obídeme.
Dnes som si vychutnávala slnečné lúče, kochala sa prírodou.
Spomenula som si na teba.
Nie raz, nie dvakrát.
Asi by mi na to , aby som to spočítala nestačili ani všetky prsty.
Aj napriek tomu ,že si nebol pri mne, akoby si bol.
Nosím ťa všade so sebou, niekde v mojom vnútri, niekde v mojom srdci.
Stále chýbaš .
A teraz chcem len , aby si sa mi prisnil.
Chcem len zavrieť oči, vybaviť si tvoju tvár, tvoje modré oči, tvoj úsmev, tvoj hlas a tvoje slová.
Chcem len zavrieť oči, ocitnúť sa v našom domove, pocítiť tvoju teplú náruč, objatia, dotyky pier.
Chcem len zavrieť oči a snívať.
Aby si mi vošiel do snov , objal ma , pobozkal a povzbudil.
Vlial kúsok nádeje do žíl.
Áno viem.
Chce to len čas.
Fráza , ktorú som ti pred časom povedala asi 100x.
A voči ktorej si bol tak skeptický.
,, Všetko bude nakoniec v poriadku , ak to v poriadku nie je ešte nie je koniec."
Chcem , aby si sa mi prisnil.
Chcem , aby si mi vošiel do snov.
Chcem snívať.
A už nikdy sa z toho sna nezobudiť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
tomtoylc
3. 4.apríla 2018 06:39
prvých pár sekúnd som rozmýšlal aký ma význam slovo - prisnil ... ale ked som začal čítať tak som rýchlo pochopil ... veľmi pekne napísané, priam od srdca
Napíš svoj komentár