Uplynulo už 7 mesiacov od našej hádky, od toho dňa, ktorý mi ťa vzal navždy, vlastne to bola moja hlúposť vďaka ktorej som o teba prišla.
Ani si nevieš predstaviť koľkokrát som ten večer olutovala, koľkokrát som ho prekliala.
Mám všetko, milujucú rodinu, skvelého priateľa.
No aj napriek tomu všetkému sa mi občas vkradneš do myšlienok.
Občas zavriem oči, vidím tvoju usmiatú tvár, počujem tvoj hlas, ale už nie som smutná.
Viem, že raz to skončiť muselo.Definitivne.
Nerozmyslala som nad zajtrajskami, žila som pre prítomný okamih.
Tak bezstarostne.
Viem, ze som bola majetnicka, sebecka, pretože som sa nedokazala zmieriť s tým,že sme a budeme len kamaráti.
Chcela som ta mať iba pre seba.
Možno som chcela príliš vela.A teraz si preč.
Lezim v posteli s plysakom ktorého si mi daroval a rozmýšľam kde si a čo robíš.
A ty možno zaspavas o pár metrov ďalej odomňa.
Tak veľmi by som chcela napísať,že už si zabudnuta kapitola, že už si pre mňa nepodstatny no klamala by som.
Stale mi chýbaš.
Chýbajúmi naše spolocne časy, naše bezstarostne behanie po vonku.
Vrátiť to tak späť.
Dala by som za to všetko...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 4.apríla 2014 16:49
taxa mu ozvi a povedz mu to. nikdy nepochopim ludi, co trhaju medzi sebou puta aj ked im je to luto
2
@antifunebracka
Keby to bolo také jednoduché, skúšala som to, ten človek má už definitívne vykázal zo svojho života a mne nezostáva nič iné ako veriť,že raz to preboli..
Keby to bolo také jednoduché, skúšala som to, ten človek má už definitívne vykázal zo svojho života a mne nezostáva nič iné ako veriť,že raz to preboli..
3
tak to ma mrzi... a mozno je to tak lepsie, ked ho nemas denne na ociach. trapila by si sa mozno viac
Napíš svoj komentár