Na Vianoce to bude jeden a pol roka, čo chodím s podľa mňa najúžasnejším človekom na svete. Milujem ho a zniesla by som mu aj modré z neba. "Vďaka" mne nebol náš vzťah vždy ružový, ale čo ho nezabilo, to ho posilnilo. Odkedy spolu chodíme, dosť som sa zmenila. Nedokážem presne popísať ako, ale zmena bola očividná.
Som najstarším dieťaťom v dome. Mám troch ďalších súrodencov. O rok mladšia sestra mi neustále lezie na nervy, o osem rokov mladší brat mi rovnako lezie na nervy, ale aspoň nie je (ešte) v puberte a trojmesačný brat ešte liezť nevie, tak ten mi len plače na nervy. Mamina a tatino ma nikdy nijak obzvlášť neobmedzovali,dávali mi voľnosť. Možno preto, lebo majú pocit, že mám vlastný rozum a viem si rozmyslieť, čo je správne a čo nie. Neviem. Spravila som v živote pár väčších a iste milióny malých chýb. Keby ma držali na uzde je možné, žeby som ich nespravila. Ale možné je aj to, že by som ich spravila ešte viac. No ale po prvé, keby bolo keby, boli by sme v nebi. A po druhé, síce nehovorím, že som bohvie ako samostatná, ale nepotrebujem aby ma rodičia stále vodili za ručičku a chránili ma pred zlým svetom, ale ako tak sa viem o seba postarať. Čiže za toto som im vďačná. Áno, som. Chcela by som ale ešte upozorniť, že tá spomínaná voľnosť sa nikdy neprejavila v tom, že som si mohla kúpiť, čo som chcela. Bola som naučená šetriť. Niekto by mohol povedať, že tá moja šetrnosť je často krát prehnaná, ale mne sa nezdá. Celý týždeň si do školy nosím jednu a tú istú päťdesiatku a akokoľvek som hladná, neminiem ju, pretože som v tom, že na konci týždňa alebo aj neskôr sa mi môže hodiť pre niečo dôležitejšie ako si na chvíľu zahnať hlad nejakou maškrtou. No ale k opisovaniu mojich vlastností som sa dostať nechcela
Škola. Všeobecné gymnázium. Prežívam tam so všelijakými známkami, daria sa aj tie lepšie, ale je to drina. Učím sa pre seba a nie pre svojich rodičov (dôležité upozornenie). No a tu je bod, ku ktorému sa snažím celý čas mieriť. Moja budúcnosť. Rozmýšľam, či je to všetko vlastne na mne, ako si zariadim život, alebo či nebodaj, môj život sa bude zakladať na ceste, ktorú ste mi vytvorili vy, veľký dospeláci. Sú moje predstavy o krásnom živote utópiou? Žiť so svojou láskou vo veľkom dome, mať psa Ufóna , super prácu, úspech, šťastie, dobré vzťahy... Som naivná puberťáčka?
Mami, nauč ma žiť. Priprav ma na všetky nástrahy. Alebo mi daj klbko nití, také ako dostal Téseus od Ariadny, keď vstupoval do labyrintu plného nástrah... Úplne jasné mi je, že do toho labyrintu vstúpiť chcem, aj keď neviem, čo za netvora tam na mňa čaká. Ale vkročím tam tak neistá, že často budem mať sto chutí vzdať sa.
Čo ma čaká? Budúcnosť je tak neistá. Je mi jasné, že či už máte tridsať, štyridsať, či hockoľko, poviete si, že je neistá pre každého. Ale ja ako zástupca mojej vekovej kategórie vravím za seba. Prečo mám taký pocit zraniteľnosti? Je svet dneška naozaj taký zlý ako sa mi zdá? Tak vážení dospeláci, neohŕňajte nosmi nad tým akí sme, ale radšej nám ukážte ako žiť tak, aby boli spokojné obe strany, aby my sme mali aspoň čiastočne stabilnú zem pod nohami a vy, vy aby sme mohli byť na nás hrdí. Nie sme tak silní a odvážni, ako sa často tvárime...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
levik123
27. 11.novembra 2008 18:51
aha, teba poznam, toto mas zverejnene aj na 4women.epark.sk
Napíš svoj komentár