Jakub na ňu vyjavene hľadel, došli mu slová, zdalo sa mu akoby vynechal nejakú časť, zo svojho života a teraz mu do seba udalosti nezapadajú.
“Čože?Počkaj,teraz ti naozaj nerozumiem,” zašepkal zmätene, pričom chcel pristúpiť bližšie k zjavne poriadne rozrušenému dievčaťu.
“Stoj!” skríkla. “Ty nechápeš? Je koniec, všetko si pokazil. Alebo to nie ty, neviem, ja… Jednoducho, je to preč. Zabudni.”
Zmätok, ktorý doteraz cítil, vystriedal hnev. “Fajn, ako chceš,” povedal, snažiac sa hovoriť pokojne. “Ak ťa to poteší, idem,” zvrtol sa a odkráčal nechajúc za sebou teraz už pravdepodobne bývalé dievča.
Celou cestou z bytu mal plnú hlavu otázok. Prečo… a čo sa to vlastne deje? Čím sa odštartoval tento neovládateľný kolotoč? Spravil niečo zlé? Doteraz sa mu zdalo všetko v poriadku. Ich vzťah bol úplne normálny, dokonca sa ani nehádali, nebol na to čas. Každá čiastočka toho, čo medzi nimi bolo, bola takmer dokonalá. Teda až na to, že mali veľmi málo príležitostí byť spolu. Ale predsa to dievča si muselo uvedomiť, že sa svet netočí len okolo nej. Aj keď mal pocit, že v jeho prípade bola ona smerom vesmíru. Avšak život výlučne pre ňu bol nemožný. Príval týchto myšlienok prerušilo zistenie, že už je na parkovisku a podarilo sa mu obísť auto, ktorým prišiel. Zastavil sa na chvíľočku. Pochyboval o tom, že by sa bol schopný teraz sústrediť na šoférovanie. A tak ho napadla bláznivá myšlienka. Jediná možnosť, ktorá pripadala do úvahy, bola asi vrátiť sa späť a pokúsiť sa získať vysvetlenie.
Znova stál pred jej bytom a zbieral odvahu. Nemal ani tušenie, čo jej povie. Vlastne si ani nebol istý, či mu otvorí. Zaklopal. Okamih a spoza dverí sa ozvala rana. Prudko sa otvorili a do jeho náručia sa vrhlo dievča na pokraji zrútenia.
“Prepáč, odpusť mi to… Ja… Ľúbim ťa, nedokážem sa ťa vzdať, nezvládnem to bez teba! Si moje všetko! Prepáč, prosím!”
Príval slov ho zasiahol prudkejšie, ako náraz dievčiny.
Podlomili sa jej kolená a úplne sa zosypala. Rozplakala sa mu na ramene. Vzal ju do náručia a odniesol dnu. Položil ju na gauč a keď jej chcel ísť zobrať do kuchyne pohár vody, dala mu vážne najavo, že má ostať: “Nechoď preč, teraz nie, prosím… Zostaň pri mne, tak veľmi ťa potrebujem!” šepkala cez záplavu sĺz. Prisadol si k nej a pevne ju objal. Pritiahol ju k sebe a začal bozkávať jej zaslzenú tvár.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár