--------------------------------------------------------------------------------------------------
Bola som celkom obyčajná pätnásť ročná baba.Čo iné by som mala napísať?Vždy som si myslela že je môj život nudný,proste že nie je pre niekoho ako som ja,pre niekoho kto sa rád zabáva.To som ale netušila že človek ktorého som milovala ma opustí a že priateľ ktorému som verila ma zradí.
Začalo to keď som sa pohádala s vtedy najlepšou kamarátkou.Vlastne o nič nešklo ale zvrtlo sa to tak že ma nakoniec donútili opustiť starú školu.Najhoršie z toho všetkého bolo to že chlapec ktorého som mylovala sa na mňa ani nedokázal pozrieť.Bolelo to ale už som zvyknutá že ma po krátkej dobe každý odkopne ako handru a ďalej sa nestará ako sa cítim.V podstate celý svoj dosavadný život som žila v nedôvere a strachu o zblíženie sa z niekm či už za účelom kamarádstva alebo niečoho iného.
Prešla som na druhú školu.Zo začiatku som si hovorila:“ dobre su to nový ludia nič o tebe nevedia tak nech to tak aj ostane pokial si nenájdeš nového kamaráta.“ A ako čas plynul našla som si ju,dobrú kamarátku,ktorej som povedala najväčšie tajomstvo môjho života.Nikdo iný to nevedel,nikdo to netušil ani teraz to nevedia som rada že to nikomu nepovedala a ak aj áno tak o tom neviem a za to som rada.Ale po čase jej na mne začala vadiť stejná vec ako predošlej kamarátke-moja povaha.Kamarátom by nemalo vadiť aký je ich priateľ,hlavne ak o ňom rozprávajú ako o najlepšiom priatelovi,tak nechápem prečo ma to teraz tak dojíma až k slzám.Ja som verila a znova som sa popálila na tej istej chybe.
V poslednej dobe ma štve veľa vecí.Najviac ale pomyslenie na to že nikdy nepoznám aké to je byť milovaná aj inými ľudmi ako sú moji rodičia,môj pes a niektorí ďalší členovia mojej nie príliž zaujímavej rodiny.~Casto sa pítam:“Načo vlastne som?“ Utápam sa dňom i nocou v samote.V škole sa snažím byť v pohode ale je to viac a viac neznesitelnejšie.Občas mám chuť kričať aj keď nevydám zo seba any hlások.Stále si opakujem:“na strednej to bude lepšie,“ale v kútiku srdca tomu neverím,nikdy som neverila.Kamaráti ktorých mám teraz sú naozaj úžasný že ich baví sa so mnou ešte stále zahadzovať,som im vďačná keby tak vedeli ako sa naozaj cítim,keby som im tak mohla naozaj veriť,ale sklamať sa už nikdy nechcem.Byť stále na pozore ma sice nebaví ale nič iné mi neostáva. V podstate celá tá Lenka ktorú poznajú moji spolužiaci,učitelia a kamaráti je len veľká lož.Nevravím že taká nie som,je to moje druhé ja,to „ja“ ktoré nedáva najavo svoju slabšiu stránku-lútosť,osamelosť a smútok.Takú ma nepoznajú ani rodičia.Tú pobláznenú frašku ukazujem celému svetu.Jediný kdo vie aká skutočne som,som jedine ja a nikdo iný.
Som rada že po tom všetkom čo som si s vierou v priateľa,podrazmi a tými ďalšími vecami,že som sa dokázala znova zamilovať.Pre mňa je to skutočné ale či osoba ktorú milujem cíti to isté ku mne o tom pochybujem.Sice spolu chodíme ale určite to tá osoba spravila ia zo súcitu.
Viem že ľudia inde vo svete majú horšie problémihladomor,chudoba,rôzne choroby a prírodné katastrofy,ale aspoô majú jeden druhého.Aj syroty ktorých nechceli rodičia majú dobrých kamarátov.Žiarlim?Možno áno,určite áno.Som sobecká ja viem ale ropdičovská láska mi nestačí.Nestačí mi ani to že sa dokážem po tom všetkom znova zamilovať,chcem mať ten pocit že som tiež milovaná.
Je na svete človek určený mne?A ak áno tak kde?Ako sa volá?Koľko má rokov? A hlavne,kedy budeme konečne spolu?-na tieto otázky mi nikdy nikdo neodpovie.Sama odpoveď nepoznám,ostáva mi už iba veriť,ale to robím celú dobu a život mi vždy zasadí radu keď som najšťastnejšia.
Osobne si myslím že každý človek by sa mal o svojich pocitoch vyrozpávať.Je jedno kde,komu a ako sa vyjadrí ale hlavne aby mal ten dobrý pocit že sa niekomu zveril,že to v sebe nedusí.Ja som to spravila formou príbehu.Či už sa nájde niekto kto si to prečíta a posnaží sa ma pochopiť to netuším ale jedno viem iste,cítim sa lepšie.
Ak si myslíte že bol tento príbeh vymyslený a či nie je vaša vec jedno ale po vás chcem aby ste si zapametali:
„Nie je priateľ ten ktorý po vás chce aby ste sa trápili,ale ten čo sa trápi pre vás.Život zasadí najväčšiu ranu vtedy keď si najšťastnejší,a preto i treba užívať krásne chvíle pokial sa dá,nikdy nevieš či osoba s ktorou si priateľ bude tím priateľom aj na druhý deň.Stačí málo medzera medzi láskou a nenávisťou je naozaj tenká a ten kdo spadne medzi lásku a nenávisť bude osamelý!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
emmka98765
8. 6.júna 2010 16:26
Citim sa rovnako.... pekne napisane... tiez mam doch ludi v sebe.... chapem ta... aj ja som furt zamilovana, ale z druhej strany to tak nie je...
Napíš svoj komentár