Je to paradox, že v tých najťažších situáciách sú pri vás ľudia, od ktorých by ste to nikdy nečakali. Ako vtedy vo chvíli, keď som sa dozvedela všetko to, čo som sa nemala. Že si započul môj zlomený hlas bola ich náhoda, jedna z hlúpych hier, ktoré s nami život hrá.
Aj to, ako som už po polhodine sedela u teba v aute a iba veľmi vzdialene som vnímala tvoje slová o tom, že presne vieš, čo ma upokojí. A keď sme s 20tkou na tachometri išli po Prístavnom a ty si mi ukazoval nočnú Bratislavu, pochopila som, čo si tým myslel. Tlkot srdca sa pomaly upokojoval a do končekov prstov sa po niekoľkých nekonečných minútach vracalo teplo a cit.
Ani jeden z nás nebol schopný slov, iba z reprákov hrala naša obľúbená hudba, viezli sme sa polnočnou tmou, obaja ponorení do vlastných myšlienok. Zapálil si si cigaretu, prvý raz po dvoch rokoch a mne sa do očí nahrnuli všetky slzy, ktoré som dovtedy potláčala.
Lebo občas sa to proste stane, že život bez nášho vedomia píše niekoľko rokov príbeh, v ktorom sa odrazu uprostred objavíme. Lebo občas sa to proste stane, že v donedávna úplne neznámom človeku objavíš svoju spriaznenú dušu. A občas sa to stane proste v zlom čase a na zlom mieste. Tak ako teraz.
Čo vtedy zmôžeš? Len v polnočnom /po/tichu súhlasiť, že sme to aj ty aj ja akosi cítili od začiatku. Že nemôže byť náhoda nájsť človeka, ktorý je ako váš odraz v zrkadle - od najmenších maličkostí až po tie v živote najdôležitejšie veci. Že to nie je naivita, nemôže byť, lebo už sme sa dávno obaja zobudili z detských snov.
A tak koniec jazdy, tichého rozhovoru, utretie sĺz a slová "dobrú noc" boli symbolickým koncom začiatku. Ale...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár