Si preč. Je to len chvíľa, čo si odišiel. Chvíľa, čo si ma držal v náručí. Chvíľa, čo si ma hladil. Chvíľa, čo si mi povedal posledné AHOJ. A teraz? Teraz si už preč. Niekde celkom inde.
Je to len chvíľa a ja ... už teraz cítim ten zvláštny pocit. Pocit samoty? Prázdnoty? Možno áno. Je to pocit, keď nie si so mnou a moje ruky sú zrazu prázdne. Je to práve ten moment, kedy si uvedomujem doležitosť Tvojej existencie. Si pre mňa výnimočný. Poskytuješ mi všetko čo potrebujem. Opora, podpora, radosť a v neposlednom rade aj láska. To sú veci, ktoré u Teba vždy nájdem. Ale teraz si preč.
Je to len chvíľa. Cítim sa sama. Nemožem sa Ťa dotknúť, objať Ťa. Nie si tu. Si ďaleko. Preč odo mňa.
Chvíľu tu nie si. A predsa cítim Tvoju prítomnosť. Tvoju voňu. Horkosť Tvojho dychu. Tvoje ruky stále cítim na svojom tele. Viem, kúsok Teba ostal so mnou. Tvoja láska? Myslím, že áno. Viem to. Cítim to tak. Cítim, že ma ľúbiš. Čítam to z Tvojich očí. Z Tvojho tela. Z Tvojho srdca. Ale ...
... si preč. Len chvíľu. Nevidím Ťa, nepočujem. Ale aj tak si tu. Si tu a predsa nie si. Ale stále viem, že si so mnou. Svojou dušou. Svojou mysľou. Svojim srdcom?
Si preč. Bol si tu chvíľu. Ale aj za ten čas si vo mne vyvolal pocit šťastia, radosti, bezpečia. Ale kedy? Kedy sa budem znovu tak cítiť? Chýbaš mi a je to len chvíľa.
Chvíľu si preč. A už teraz mám nutkanie zavolať Ti. Musím. Potrebujem, aby si ma upokojil. Potrebujem počuť Tvoj hlas ako mi vraví "zlatko, my to zvládneme". Ale ja už nechcem čakať. Schmatnem telefón. Prsty rýchlo vyťukajú známe číslo. A vtom ... mobil zapípne a tíško zavibruje. Správa. Od Teba. Nedočkavo ju otvorím a čítam. "Láska, teším sa zajtra na Teba." Oči sa mi zalejú slzami. Slzami šťastia. Áno, som šťastná. Prečo? Hlúpa otázka. No odpoveď je veľmi jednoduchá. Som šťastná, pretože budem znovu s Tebou.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.