Lúče nočného Mesiaca odhalili na zemi skrútené obrovské zviera:! ,,Sto nocí! Sto nocí sa zvíjam v mukách hladu. Tá posledná, ach tá posledná! Mladá, bledá, voňavá! Žiadna srna nenahradí čerstvú chuť nepoškvrnenej, no keby aspoň tá!!!“ Kvapky vlhkom nazbieranej vody stekajúce po studených stenách jaskyne narážali do hladiny mláky uprostred temného priestoru a svojím prenikavým zvukom ešte viac znásobovali Vlkovu zlosť. Túžba po pocite nasýtenia potlačila strach z dolapenia a vlk v amoku znova zamieril do lesa hľadať svoj ďalší úlovok.
Víchor z plných síl ohýbal vetvy stromov a ich vŕzganie sa nieslo celým lesom. Listy zhodené jesenným chladom praskali pod masívnymi tlapami už unaveného zvieraťa.! „Myš, veverica alebo aspoň malý vtáčik. Za malý kúsok mäsa by som...“, vietor však vlkovi hral priamo do karát. Z neďalekého kríku mu privial vôňu živého tvora. Nebola to ani myš ani veverica ani vtáčik, ale stará vypĺznutá Líška, čo hrabala sa hlboko v lístí márne hľadajúc niečo pod zub. Vlk sa bez váhania na ňu vrhol, obrovitánskou tlapou chytil staré zviera pod krk a otvoril papuľu tak akoby chcel zožrať jedným hltom. ,,Nie Vlk prosím, nejedz ma. Veď som stará vypĺznutá, rebrá by si mi vedel spočítať, určite by si si chcel na niečom mladšom, ľudskom pochutnať,“ v ťažkosti zvierajúc hrdlo sa líška skúšala vyhnúť odpornému koncu. Vlk síce Líšku nepustil, no povolil tlapu na toľko, aby mohla ľahšie prehovoriť. ,,Mladá...,“hovorí líška lapajúc po dychu. Vlk spozornel : ,,Mladá?“ ,,Uhm“ potvrdzuje líška a pokračuje: ,,Bledá..“. ,,Bledá?“ vlk zvolá ešte pozornejšie. ,,Voňavá pre teba ako stvorená“ ,,Pre mňa ako stvorená“ :šeptom vyslovil Vlk, zatiaľ čo sa mu opojnou slasťou mladého tela napĺňali chuťové poháriky. Líška netušila, že to sú posledné slová, ktoré bude počuť. Ozrutné zviera bez námahy zovrelo ruku v päsť. Vôbec nevadilo, že v nej zovieral úbohé zviera. Aspoň bude mať dnes v noci čo jesť. S pohľadom do ničoty lesa si sám pre seba povedal: ,,Budeš moja, Voňavá“.
Celú noc oka nezažmúril. Kvapky padajúce z vlhkých stien prerušovali opakujúce sa tie tri slová. Tri slová, ktoré Vlkovi pripomenuli skoro zabudnutú chuť a vôňu nedotknutého mladého mäsa. ,,Je tu ďalšia! Čo by ma k nej zaviedlo? Hľadanie v lese by ma mohlo stáť život, veď poľovníci striehnu na každom rohu. Poľovníci. Ó áno poľovníci. Sú to ľudia ako ona. A o ľuďoch vedia najviac len ľudia.“
,,V noci ho počuli zavýjať. Nikto, ani len taká beštia sa nezvládne tak dlho schovávať. Hlad ho vyhnal von a určite za sebou zanechal niečo, čo ma k nemu dovedie. Ukážem, že nie som taký babrák, ako to o mne hovoria všetci v dedine!“ odhodlaný mladý Ján objal matku a vydal sa do lesa hľadať beštiu. Vlk sa však v noci nárokom do lesa nevrátil aby zahladil stopy. Pre presne tie ho delili od ďalšieho vodítka k vytúženej panne. Vrátil sa k miestu Líščinho posledného výdychu a striehol. „Na na na na na na nááááá – chatička je drevená – volajú ma Červená,“ predátorove uši sa otočili smerom k hore, no očami sa sústredil na prichádzajúceho mladého muža.
Lúče slnka už pomaly kopírovali horizont a vyčerpaný Ján už stráca nádej na dolapenie šelmy. Stopy síce našiel no zaviedli ho len hlbšie do lesa. Usadil sa pri blízkom kríku otvoril čutoru a vypil posledný dúšok vody. „Kto tam je?!“ prudkým pohybom sa postavil a zamieril flintu do kriaku. Na zátylku zacítil teplý vánok a smrad hnijúceho mäsa ho donútil otočiť sa. Spamätal sa až keď ležal chrbtom na zemi s pazúrmi zarytými do rúk. Na tvár mu stekali sliny beštie no pohnúť sa nemohol. „Mladá!“ zaznelo z odpornej papule. Poľovník so slzami v očiach z bolesti a strachu nechápavo krútil hlavou:“ „Čo?“ Neodbytný Vlk pokračoval: „Bledá!“ „Kto?“ odvetil Ján potláčajúci neznesiteľnú bolesť. „Voňavá, po lese sa poneviera, dnes okúsi dravé zviera“ „Mladá?“ opakuje poľovník a pokračuje: „Bledá?“ Zrazu sa mu pred očami zjavil obraz dievčiny, ktorú z diaľky zazrel počas stopovania. „To....musí...to musí byť tá Červená!“ „Tak Červená“, Vlkove slová sa stali predzvesťou ukončenia Jánovho trápenia. Ozrutný pysk čiernej šelmy sa zaryl hlboko do krku človeka, no ako by si to rozmyslel. Krv z Vlkovej čeľusti stekala na umierajúceho sa poľovníka, ktorý by možno aj chcel vyrieknuť svoje posledné slová, no dierami na jeho krku znelo len slabé chrčanie. ,,Tlama moja je zakrvavená, no nieje to tebou Čevená!“
Prší. V jaskyni sa vlk pripravuje na svoje besnenie. Spomína na nevinnosť hlasu mladej dievčiny. Opakuje si slová ktoré počul a spomenul si na lesný chodník presne ten, na ktorom prvý krát okúsil krv mladej panny. A presne z toho smeru znel ten chutný hlas. (Na na na na na na nááááá – chatička je drevená – volajú ma Červená) ,,Mladá, bledá, voňavá ó áno, zaiste si aj šťavnatá. Zajtra budeš MOJA, moja milá Červená!“
To be continued
Rozprávka
Komentuj
3 komenty k blogu
1
milgamman
17. 11.novembra 2018 00:56
uši mal jak koň a červene mal oči?
3
Lol, prečo práve Červená? Inak každý deň sem chodím čeovať pokračko a furt nič!
Napíš svoj komentár