Tých dní, ktoré strávila doma ležaním na gauči a pozeraním na bielu stenu bolo nespočetne veľa. Spočiatku jej to aj vadilo a chcela to zmeniť. Ale teraz?
Na čo by aj? Všetko sa jej tak rýchlo rúcalo pred očami, že nemala šancu si to všimnúť, no možno si to nevšimla len preto, že slzy ktoré sa stali jej jedinými kamarátkami, jej bránili vo výhľade.
Už ani neverila, že to je stále ona. Dobre vedela, že ešte pred nedávnom bola silnou osobnosťou, ktorá sa nad každým problémom len smiala, hrdlo zdvihla hlavu a išla vpred.
Prečo to tak bolo? Trochu tušila. Vtedy, keď žila ešte zdanlivo bez problémov a v (ne)harmonickej rodine prichádzali problémy postupne a tak mala čas vždy načerpať novú silu na to, aby ich s chladnou hlavou vyriešila a čo bolo dôležitejšie, vždy tu bol niekto, kto sa aspoň tváril, že mu na nej záleží.
Ale potom .... išlo to všetko tak rýchlo, že zrazu zacítila, že je uväznená v klietke, od ktorej už dávno neexistoval žiadny kľúčik. V tej sieti bola tak zamotaná, že sama nemala šancu sa odtiaľ dostať a v tom čase už nemala nikoho, kto by jej pomohol a to ju tiež trápilo.
Ostala sama, teda nie úplne .... vždy mala po ruke kamošky. Samotu a depresiu. Žili spolu v trojuholníku, no ona už taký život ďalej nechcela. Sama nevedela, či túži byť niekym iným, alebo či túži nebyť nikým.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Ja žijem pekne, aj keď každý má občas smutné chvíle ale sloníka by si mohol poslať
Napíš svoj komentár
(za predpokladu, ze je to o tebe)