ústavu, zaparkovalo nákladné auto. Vystúpili z neho dvaja muži.
Prvý, štíhly a malý sa porozhliadal po ulici. Všade bolo ticho, vietor
šumel v zelených korunách stromov. Nikde nikto. „Laco! Pohni
sa!“, zasyčal na svojho kumpána. Laco, vysoký, svalnatý odbehol
za auto a sklopil priečku vzadu. Na korbe bola rakva. Taká
obyčajná, čierna. Kúpili ju narýchlo, najlacnejšiu aká bola.
„Hej! Henrich! Kam bežíš?“, zareval za nízkym spoločníkom,
ktorý utekal smerom k budove ústavu. Ten sa otočil, pribehol
k Lacovi, a jednu mu vylepil. podarilo sa mu to až na druhý
krát, pretože pri prvom pokuse vyskočil príliš nízko, a jednoducho
nedočiahol. Obaja odetí do čiernych oblekov s bielymi košeľami
a červenými kravatami vyzerali nesmierne komicky. „Neškriekaj,
keď idem pozrieť, či je vzduch čistý!“ Laco začal krotkým
hlasom: „Ja som myslel...“ „TY NEMÁŠ MYSLIEŤ! NEVIEŠ ANI
ČÍTAŤ!“ prekričal ho Henrich, celý červený. Potom sa ukľudnil,
zhlboka sa nadýchol, zdvihol hlavu, zapichol nos do neba, a
povedal: „Ty máš poslúchať. Na myslenie som tu ja.“
Keď sa presvedčili že ich nik nesleduje, vzali z korby rakvu.
Vlastne vzal ju Laco, Henrich sa len prizeral, pretože podľa
jeho slov, je nedôstojné, aby ON, čo má deväť tried a tri
roky učilišťa robil manuálnu prácu s debilom, čo vyšiel z po-
mocnej školy. Zamierili k ústavu, prvý šiel krpec, Laco funel
pod váhou rakvy päť krokov za ním. Prišli ku vchodu, zastali
pred masívnymi dvojkrídlovými sklenenými dverami. Laco
stonal, funel... Henrich sa k nemu otočil, potom sa pozrel na
dvere, potom sa opäť otočil k Lacovi. „A čo som ja nejaký
vrátnik?“, vyštekol Henrich. A tak musel Laco rakvu položiť
a sám si otvoriť. Zaprel o jedno krídlo dverí nohu, a s
rakvou vošiel dnu. Nikde ani noha, všade ticho, ktoré narú-
šalo iba klopanie topánok o biele dlaždice na podlahe a
Lacove funenie. Kráčali chodbou, míňali dvere napravo, i
naľavo, až napokon Henrich potichu zavelil: „Stáť!“, a
opatrne otvoril dvere , pred ktorými zastal. Vstúpili, no
tento krát dvere podržal drobec, pre istotu, nechcel sa
zdržovať, a tak sa premohol, a bol užitočný. Bola to sála,
v ktorej boli v rakviach pripravení zosnulí na prevoz na
cintorín. „Tu ju polož!“ rozkázal Henrich, a Laco vďačne
poslúchol. „Hendžo?...Hendžo!“ „ČO JE?! Ja ti dám
Hendžo! My sme spolu husi nepásli! Ty opica
negramótna!“ prerušil Laca Henrich, celý červený,
potom pokračoval: „Poď už! Lebo nás tu dakto uvidí!“
Vyšli na chodbu, opatrne zavreli dvere, no ako
odchádzali, Laco ešte vkĺzol do dverí, a hneď znovu
vyšiel von. „Nik by nevymyslel lepší úkryt pre peniaze,
ako ja...“ začal Henrich, keď kráčali po chodbe von.
„Dalo mi prácu zariadiť, aby tu v potrebný čas nik nebol.
Ale aj tak, toho policajta si zabiť nemusel!“ „Bola to
nehoda! Zakričal, že mám odhodiť zbraň... tak som ju
odhodil!“ „Veď ale to iba tebe môže napadnúť, vyk-
radnúť banku s ručným granátom! Máme od šéfa celý
arzenál, a ty si vezmeš... Ježíííš mááária!“. Keď
ústavom nasadli do auta, Henrichovi nedalo
a spýtal sa: „Po čo si sa vrátil to tej sály s rakvou?“
„Eh...“ začal Laco, „tam v tej miestnosti, bola ešte
jedna rakva, navlas rovnaká, ako tá naša. Tak reku,
aby sme si ich nepomýlili, chcel som ju označiť.
Snažil som sa ťa upozorniť, ale ty si na prerušil, a ja
som zabudol. Až potom mi to napadlo, a tak som
vzal zo zeme veniec, čo tam bol, a položil som ho
na našu rakvu. Podľa neho ju nájdeme...“
Henrich ostal prekvapený: „Výborne Laci! Výborne!
To bolo múdre! Toto by som nečakal od takého
ako si ty... Raz sa snáď aj čítať naučíš!“
„Pán Pahliak, prosím vás, prineste sem rakvu s
telom pani Šarinovej. Prišli pre ňu z pohrebnej
služby, o chvíľku sa začne pohreb. A nezabú-
dajte! Telo pani Šarinovej je zohavené, pozos-
talí si prajú, aby rakva ostala počas celého
obradu zatvorená.“, povedal riaditeľ ústavu
zamestnancovi. Ten prikývol, a mávnutím ruky
k sebe zavolal dvoch neďaleko stojacich
kolegov. „Poďte mi pomôcť s naložením rakvy
na vozík. Sám to nezvládnem, mám už svoj
vek.“ Kolegovia prikývli. „Nezabudnite,
hľadáme čiernu rakvu, pani Šarinová je v čier-
nej rakve!“ povedal pán Pahliak, keď vstúpili
do sály. „Veď sú tu iba dve rakvy! A obe čierne!“
zvolal jeden zo zamestnancov. „Hm... počkajte...“
povedal Pahliak, a zohol sa k jednej rakve.
„Milovaná manželka, odpočívaj....“ čítal slová na
stuhe smútočného venca. „Mám ju, chlapi! Toto
je ona! Naložte ju, a pamätajte, keď budeme v
obradnej sále, neotvárať!“, poučil ich. Vyložili
rakvu na vozík, a vytlačili ho do chodby.
„Tak, pani Šarinová“ povedal Pahliak, „ideme vás
pochovať!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bober952
1. 2.febuára 2011 03:24
zaciatok velmi dobry ale potom sa to zvrtlo az moc na meliska a uz si nebol originalny
Napíš svoj komentár