Pritiahni si svoje šťastie - časť 1.

Je to tu. Deň , ktorý zmení môj život od základov. So svojou rodinou sa konečne sťahujem do Ameriky za lepším životom. Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Ja budem bývať v L.A.? Stále som si opakovala ,keď som si balila posledné veci do kufra, popri tom nerózne pobehovala po izbe a kontrolovala, či som si niečo nezabudla.
,,Už si zbalená?'' Vbehla mi do izby mama.
,,Skoro ,ale neviem či sa mi to tam všetko zmestí." Odpovedala som jej zúfalo.
,,Aj keby nie ,včera sme s otcom pre istotu kúpili ešte dva kufre." Nachvíľu odbehla a vrátila sa so stredne veľkým kufrom , ktorý nechala stáť v strede mojej malej izby. Ešteže moji rodičia myslia na všetko ,pomyslela som si.

O hodinu som už bola zbalená a zišla som z poschodia dole do kuchyne, aby som sa pozrela či už mama prichystala náš posledný obed. Vo dverách som narazila do otca ktorý niesol tašky a kufre postupne do auta. Polovica mu popadala a naštvane si niečo brblal pod nos. Vidím že niesom jediná, ktorá je z toho celého nervózna , pomyslela som si , a pomohla som mu časť z toho odniesť. Keď som sa vrátila za stolom v kuchyni už sedel môj starší brat Patrik. S plnými ústami začal niečo rozprávať ale nerozumela som mu ani slovo. Dúfala som že to nebola otázka a tak som sa iba usmiala. Posadila som sa vedla neho a on mi ako vždy postrapatil vlasy keď som v jeho blízkosti.
,,Tento tvoj zlozvyk neznášam , vieš o tom?" Začala som si vlasy upravovať.
,,Hej viem a preto mi to robí takú radosť." Zaškeril sa.
Prevrátila som očami a pustila sa do jedla. O chvíľu sa k nám pridali aj rodičia. Počas jedenia sme sa horlivo rozprávali o ceste , o novom dome , o tom čo ako prvé spravíme keď tam dorazíme... V tom mi napadlo , že som ešte pred cestou chcela zavolať svojím najlepším kamarátom , aby sme sa ešte posledný krát rozlúčili. Rýchlo som vytiahla telefón a napísala obom sms-ku aby prišli pred môj dom , pretože ja teraz už nikam nemôžem odísť.

Akurát sme s mamou doumývali taniere z obeda keď mi zabzučal mobil s prichádzajúcou sms že Sima s Denisom sú už na našej ulici. Rýchlo som vybehla z domu a keď som ich zbadala pribehla som k nim a silno sme sa vyobímali . V momente sme začali obidve plakať a Denis sa tváril sklesnuto. Začali sme nariekať , že si budeme navzájom chýbať. Až po chvíli som si všimla že Sima prišla aj s rodičmi , ktorí pokračovali v ceste ku nám za našimi . Pomaly sme sa pobrali tým istým smerom.
,,Hneď ako tam prídete mi napíš!" Začala Simona rozprávať.
,,Ak budeš mať čas, vždy mi zavolaj na skype aby sme sa mohli aj vidieť." pokračoval Denis.
,,O všetkom čo sa tam udeje nás informuj!" Neprestávala dávať rozkazy Sima.
,,Nič sa vy nebojte , aj keď budem ďaleko budeme v kontake a volať si budeme aspoň raz denne." Ubezpečila som ich.
Keď sme prišli k domu , môj oco so Siminým nakladali do auta posledné veci, mama stála vo dverách a rozprávala sa so Silviou a Paťo pomaly prichádzal zo záhrady k nám.
,,Čaute kindermafia." Zažartoval ako vždy.
,,Nehraj sa na dospeláka za to že si iba o rok starší." Podpichla som ho.
Začal na mňa robiť ksichty a Sima s Denisom z nás mali ďaľšiu komédiu.
,,Aj ty nám budeš chýbať." Zvolali Sima s Denisom naraz.
,,Ja viem deti moje." Odpovedal sebavedomo a všetci sme sa začali smiať.
,,Už pomaly idemeee." Zavolal na nás tatko .
Ako sme stáli v kruhu, všetci štyria sme sa naposledy objali a s Patrikom sme pomaly odkráčali do auta. Sima ešte za nami zakričala aby sme ich ešte niekedy určite zase prišli pozrieť sem , na Slovensko.
,,Určite prídeme." Odpovedala som a nastúpila.

Posledný krát som sa za nimi otočila a zamávala . A od teraz už bude všetko inak, pomyslela som si. Usmiali sme sa nadšene na seba s Patrikom , vytiahli sme mobily a každý sa ponoril do vlastných myšlienok pri počúvaní hudby.

 Vymyslený príbeh

6 1 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu