,,Držte sa tam a pošlite nám odtiaľ aspoň pohľadnicu." Povedal a mierne sa pri tom usmieval.
,,Ďakujeme." Vďačne sa poďakovali naši a oco mu na pozdrav podal ruku.
Všetci sme sa na neho usmiali a už sme len sledovali ako vychádza veľkými dverami. Hneď na to sme sa aj my pobrali našim smerom.
Prišli sme ku kontrole kde nám povedali, aby sme si všetky veci a hlavne tie kovové odložili do bedničky, ktorá bola položená na pohybovacom páse. Ďalej sme sa mali presunúť cez malý divný oblúk . Všetci prešli bez problémov a ja som išla posledná. Keď som stála pod ním začal nepríjemne pípať a na jeho bokoch začali blikať červené svetlá. V momente som skamenela a srdce sa mi poriadne rozbúchalo.
Veď som všetko vyložila! pomyslela som si.
Toto je snáď nejaký zlý vtip...
Všetci svoje pohľady upreli na mňa a ja som sa od hanby začala červenať.
,,Slečna, prosím vás príďte ku mne." Začal rozprávať jeden z pracovníkov v modrej uniforme.
Pozrela som sa na mamu, mala vydesený výraz.
Prešla som pár metrov k nemu a neisto som si ho obzrela.
,,Tu sa vyzujte prosím vás a váš sveter si tiež dajte dolu. Urobila som ako povedal a nervózne som zatínala päste.
Do rúk vzal ešte čudnejší malý prístroj. Začal ním pomaly prechádzať vo vzduchu od mojej hlavy k rukám , ku bruchu a nakoniec k nohám. Pri vreckách od nohavíc to začalo znova pípať.
,,Prosím , vyvráťte von vaše vracká."
Zase som urobila ako povedal a z ľavého vrecka mi vypadla malá minca.
Toto všetko bolo kvôli hlúpej minci?! Bože, ja som ale blbá... Prečo som si to neskontrolovala poriadne? Začala som si v mysli nadávať , ale uľavilo sa mi.
Pre istotu ma ešte raz skontroloval. Keď už nič nezapílalo, vzala som sisvoje veci a on ma pustil ďalej.
Prišla som k našim a Patrik si začal zo mňa uťahovať.
,,Ty si tak trochu rebel, čo?"
,,Sklapni!"povedala som ešte stále trochu vydesene , ale potom som sa aj ja zasmiala.
,,Poďme radšej kým si vás tam nezavolajú oboch znova." Zažartovala mama.
,,To už nehovor!" Prebodla som ju prísnym pohľadom ktorý očividne všetkých pobavil keď sa začali smiať.
,,Bola by som zvedavá, čo by ste spravili na mojom mieste vy keď sa toľko zabávate."
,,Určite by som nemal toľko v gatiach čo ty." Podpichol ma Paťo.
Klasicky som už iba prevrátila očami.
Vošli sme do veľkej odletovej haly. Naši si obsadili veľkú lavičku ktorú zahádzali taškami a začali si prezerať všelijaké letáky. Keďže nám do odletu zostávali ešte 2 hodiny , s Patrikom sme sa rozhodli, že sa tu trochu poobzeráme. Zastavili sme sa v jednom bufete kde si kúpil veľkú bagetu a ja stredne veľký džús v plastovom pohári. Akurát sme sa išli posadiť , keď som do niekoho vrazila a vyliala na neho takmer celý svoj džús. Počula som Patrika ako sa začal smiať. V mysli som si zase poriadne vynadala, a priala som si nech už sa mi dneska žiadny trapas nestane.
,,Prepáčte , je mi to veľmi ľúto... Ja ... Nevšimla som si vás." Hľadala som v hlave rýchlo nejaké slová.
,,Oh, to nič, ja si to potom vyčistím." Povedal o trochu vyšší , štíhly blondiak s krásnym úsmevom na perách a s ešte krajšími výraznými modrými očami uprenými na mňa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
romika
9. 1.januára 2014 22:02
vyzerá to sľubne. budem čakať na pokračovanie
Napíš svoj komentár