pre jej krásne oči neváha sa biť.
Len ona má miesto v srdci jeho,
len či aj ona žije pre neho.
Chcel by vedieť či má nádej,
či aj on patrí tej dušičke malej.
Nechce byť sám, chce byť s ňou,
chce s ňou kráčať svetlom i tmou.
Nabrať odvahu a city jej vyznať
zdá sa mu náročné ich priznať.
A ona dusí city v sebe rovnako,
snáď osud ich spojí nejako.
Osud je mocný, ale nezaberá,
každý sa svojou cestou poberá.
On plače tam a ona niekde inde,
prečo jeden za druhým nepríde?
Nevedia navzájom, že sa majú radi,
boja sa obaja od svojich citov zrady,
boja sa že všetko sa rozplynie ako sen,
že láska je jednostranná len.
Teraz náhodne oproti sebe kráčajú
slzy smutného šťastia oči zalievajú.
On kráča a cez slzy nevidí ju ako sa díva,
v diaľke auto rýchlo sa míňa.
Nevidel, že vkročil do dráhy stroja,
všetci sa dívajú a nehybne stoja.
Prichádza náraz a telo k zemi padá,
ona beží k nemu a vraví, mám ťa rada.
On vyznal city a naposledy vydýchol,
ostrý nôž smrti, mu dušu prepichol.
Tak dlho čakali, až to neskoro prišlo,
z veľkej lásky strojenie na pohreb prišlo.
Človek nesmie váhať city prejaviť,
odhodiť strach a viac sa nehanbiť.
Lebo zajtra už môže byť neskoro,
ak jeden z dvoch odíde priskoro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár