ten čo sa rúti ku konečnej stanici.
To miesto ktorého sa každý bojí,
miesto kde končia života pútnici.
Ten vlak čo nikdy nepostál nikde,
je život, ktorý nemá zastávky.
Nemá dobré brzdy a či riadenie,
nútený sme žiť rýchlo, bez prestávky.
Trať vlaku, často býva krutá a zlá,
často sa snaží vlak vytlačiť skôr von
Len na nás je to, koľko vlak odolá,
koľko kilometrov prejdeme v ňom.
Treba byť pozorný i pri tej rýchlosti,
všímať si ľudí čo chcú naskočiť.
Dávať si pozor na ľudí plných zlosti,
ktorí by nám chceli vlak poškodiť.
Nerútiť sa strmhlav, občas pribrzdiť,
nepreletieť traťou života prirýchlo.
Nesmieme tých čo máme radi zraziť,
a dopustiť aby ich srdce za nás utíchlo.
Majme vlaky plné dobrých priateľov,
ktorí tu budú stále len a len pre nás.
Nepôjdeme potom tou traťou osamelou,
ktorá neukazuje žiadne zo života krás.
Zlých ľudí do vlaku netreba brať,
nezaslúžia si nikoho dobrotu.
Oni mohli tiež dobro len konať,
a nemuseli teraz trpieť pre samotu.
Vlak raz aj tak dôjde do stanice malej,
do stanice odkiaľ nieto návratu späť,
do stanice z ktorej nedá sa ísť ďalej,
kde končia vlaky života, tratí spleť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár