Chytila som tú teplú deku čo máme doma ,
Zabalila som sa do nej najtesnejši ako sa dalo a pocítila som to známe tak dávne teplo,ktoré mi pripomínalo chvíľe keď si ma držal okolo pása privinutú k sebe, vtedy som myslela že večšia istota neexistuje, hoc bol vonku neskutocný mráz bolo mi tak príjemne teplo akoby pálilo jarné slniečko.
Keď som vyšla von a pršalo, nevadilo mi to radovala som sa z každej kvapky ktorá ma hladila po tvári a ďakovala bohu že stvoril takú nádheru ako je búrka..
Teraz pred ňou utekám.
častokrát mi bola zima, skryla som tvoju dlaň do mojej a vyhpvárala sa na chladný večer a tebe neostávalo nič iné len obetovať to čarovné teplo mne.
Bolo mi s tebou fajn odhliadnuc odtých nepríjemných vecí.
Aj keď som milovala naše malé roztržky,aten tvoj vážny výraz,
neskôr sme sa nadtým pousmiali a bolo všetko v poriadku..
Mám v hlave uložené akési útržky spomienok,ktoré sa mi neustále vybavujú,aj keď sa nezvyknem vraciať k minulosti.
Vždy si vedel vo mne vyvolať ten úprimný smiech ..
Vtedy keď si sa snažil rozprávať vážne a uhýbal si pohľadom, pretože si videl ako sa na mojej tvári črtá potláčaný smiech.
Ako som a stále upozorňovala na tú tvoju skvelú gestikuláciu, ktorá mi taktiež vedela zdvihnúť náladu.
Uvolnila som deku spustila ruky na zem a uvedomila si že vždy hral v mojich citoch významnú úlohu aj mozog,musím si povedať dosť keď je čas a zahodiť spomienky ktoré sa tak či tak časom rozpadnú..a vôbec ty možno nespomínaš, možno zbytočne budím v mojej hlave to čo bolo keď sme sa rozhodli všetko vzdať len preto že je to tak správne, vieš odvtedys neznášam správne veci...
je to pekne a smutne ale ja neviem, podla mna sa neda povedat si, tak u nebudem spominat na to vsetko pekne... Nieco sa stane, pripomenie ti to daco a uz su spomienky vonku..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.