-Je to červené na plášti to má bodky a lieta to , čo je to? -
Na porovnanie s :
-Je to malé s blond vlasmi a pesimistickým pohľadom, čo je to?
Odpoveď je rovnaká, nie ja niesom lienka. Som dorastajúca osobnosť ( nebudem si hovoriť, že neúplná)ktorá si komplikuje život , nechodí na kúpaliská,neznáša hrozienka a zo zásady pije mlieko len z krabice, chlieb mi musí rezať mama a som náročnejšia než Linda Rezešová.
Hej a zabudla som na detail, začinam byť nenápadnejšia jak Angelina Jolie v Bille.
Som predvídateľná ako prostredie v púšti, tvar slamky alebo rýchlosť svetla. Veď to je na zaplakanie.
Moje dni sa tak trocha podobajú, jedálniček neobsahuje nič iba 4 jedlá dokopy (no dobre no možno 5) a pri otázke "kde mám mobil" dostávam odpovede- dvaja cigáni nad ručkou niesli.
Hej dá sa žiť so všetkou úprimnosťou keď žijeme v ironizovanej spoločnosti?
nedá!´
Preto keď poviem nič mi nie je, každý vie že o chvíľu si zapnem Coldplay a dopíšem nejaký zmysluplný uslzený status.
V byte žijem s vysokoironickým otcom od ktorého ak dostanem odpoveď na otázku samozrejme v inej forme ako ticho ( pretože aj to je preňho odpoveď) poďakujem sa mu že bol taký dobrý a dokázal mi že vie hovoriť.
S nedôverčivou mamou ktorá je presvedčená, že ak vídem z domu o 7 presne vtedy ma niekto prepadne ale o 5 by sa to už nestalo.
A s hlučným exibicionistickým bratom ktorý chodí v trenkach aj pri návštevach mojích kamarátok, plní funkciu bezodného šrotovníka s výzorom decka z koncentráku.
Po boku mám sem tam šalenú blondsku s ktorou sme sa ako malé hrali na modne návrharky( nakoniec vždy zostali bábiky holé ležať na kenoch).
No keďže ma moja kamarátka silno vyvinutý humor presvedčila ma že za smrtiaci pád bábiky na hlavu musím trpieť alebo sa aspon ospravedlniť.
Tak ma poslala do vane, kde som si kľakla a 5krát v rôznych stupňoch hlasu poprosiť bábiku o prepáčenie (neboli sme doma samé).
Tak som zjapala formulku "Prepáč bábika" a ona sa chichúňala za rohom.
A ja mám veriť neznámim uchádzačom o moje srdce keď vlastná kamoška ma psychicky rujnuje už od útleho veku?
Po druhom boku inteligentná bruneta- neznáma z pokecu, dnes najlepšia kamoška, ktorá si svojími modrými očami získa všetko čo chce len nie priazeň hombálky ktorá ju v roznych vekových intervaloch zhadzuje zo svojho sedla, ostáva poznačená a s chuťou pomstiť sa mi ma núti pozerať horory vylákať ma von a ja musím čeliť svojmu nekončiacemu strachu.
To sú kamarátky
Pri otázkach rôzneho žánru a typu na nich vybehnem s tými napremyselnejšími výhovorkami prečo by som nemohla ísť alebo to urobiť a samozrejme obe sa zhodnú v rovnakých gestách so zvráskaveným čelom s rukou napodobňujúcou moje nezastaviteľné ústa, ale akože dievčatá ja nebájkujem!
V tomto vplyve sa dá žiť normálne?
Jedine ak napomôžu nejaké sedatíva, ale to či mi nejaké hodili do tej čudnej coly pri filme, to neriešim
Je to možné?
Komentuj
6 komentov k blogu
1
spun
20. 8.augusta 2008 22:15
co ked presne toto co sa deje je normalne?
Napíš svoj komentár