Začíname s tým, že vidíme to, čo sme nikdy nepoznali...
Končí to tým , že poznáme všetko a už nikdy to neuvidíme...
Nepoznám vlastne nikoho.
Poznám osobu s menom aké mám ja, vlasmi aké mám ja a vlastne odraz v zrkadle a duši je tiež celkom zhodný.
Začínam mať strach.
Nič nevidím a všetko poznám?
Alebo všetko vidím, ale nič nepoznám?
Prehadzujem sa zo strany na stranu, telo mi oblieva horúci pot ktorý obmývajú studené slzy, uši obklopuje množstvo tónov a slov vyvolávajúce alarmy v mojej hlave ...
"Budúcnosť je minulosť zo zažatými svetlami..."
Tiež nemôžem spať,vždy ma rušilo svetlo minulosti...
Zmysel rovnaký, forma iná-anglická no tomu koho to napadlo bolo zrejmé že jazyk je len prostriedok.
Vizerá to, že poznám všetko.
Poznám tu ostrú bolesť keď sa popálim žehličkou,
Poznám ten strach z dlhoočakávanej skúšky,
Poznám tie očakávania pri napínavom filme
A poznám tiež hlad a smäd, nudu, zármutok , faloš aj radosť.
Poznám všetko čo mi bolo umožnené poznať.
No pochopiť niekoho kto ma tieto isté prostriedky a naloží s nimi inak je ťažšie než ťažké.
Hľadieť do zrkadla, ktoré je navyše prasknuté a marí možnosť uceleného obrazu, hľadieť naň a stvoriť nejaký posudok....
Prísť tam či inam,
Urobiť to alebo tamto ...
Neviem či je slobodná voľba, slobodné myslenie ten najlepší nápad vo všetkých situáciach.
Myslím, že nepoznám ľudí a vlastne ani len človeka.
Myslím, že s nimi žijem a tak by som ich mala poznať..
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
lovinme
27. 7.júla 2008 22:24
uuha,ze dalsi stav kde zas rano bude dobre
Napíš svoj komentár