Človek nikdy neverí že práve to jeho „svetlo“ vyhasne. Nikdy nepredpokladá a rozmýšľa len minimálne perspektívne. Svetlá sú krásne, potrebné a dokážeme na ne pozerať dlho. No veľmi rýchlo oslepujú, najmä ak sa pozeráme priamo alebo sa aspoň čiastočne nechránime. Nikto nemá pocit že by si mal držať odstup od niečoho takého dokonalého ... veď načo aj , čo nám neublíži to nás posilní , v tomto prípade posilní, no bohužiaľ aj ublíži.
Žiadne oko nezostane suché ak dostane priamy zásah, ani to najtvrdšie srdce neostane celé pri takom obrovskom teple , a tá povestná prispôsobivosť, láskavosť , krásny úsmev a žiarivé oči sa zmenia na niečo nepoznané , smutné , bez farieb a bez svetla. Taký náhly zvrat dokáže vyvolať životnosť nášho svetla. Aj človek s najlepšou pamäťou pomaly zabúda aký to bol krásny pocit byť „závislý“ na niečom tak neškodnom. Zdanie občas klame. Ľudia sa mýlia a nevidia to čo videli predtým. Netešia sa z toho čo bude ale smútia za tým čo bolo. Niekde zabudli tie zázračné ružové okuliare, ktoré boli kedysi tak ľahko dosiahnuteľné a samozrejmé, zrazu nie sú schopní vidieť ani na pár metrov od tej nekonečnej lavíny slz a neprestajne ich bezúspešne hľadajú. Snažia sa opäť rozžiariť srdce svojim svetlom ,ktoré už toľkokrát zhaslo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár