Povedala som dost. Dost tvojim naladam, tvojmu smiechu, tvojim poziadavkam.
Dost nam obom.
Dlhe a tazke rozhodovanie, vela bezosnych noci, este viacej osamelych dni, tak vela som zaplatila za to kratke DOST.
Pozeral si na mna a nechapal,co hovorim,ako mozem, akou recou to vobec hovorim a preco vlastne. Ved vsetko je tak fajn, ked ty spis, ked neviem,ze si doma, ked sa zo mna smejes, ked ma buzerujes za neporiadok pod chladnickou, ked ma nechas tahat nakup samu alebo sa po milovani otocis a zaspis.
Tak to predsa ma byt.
Lezal si na posteli a tulil si si ma ku sebe ako nikdy. Hovoril si mi,ze ma lubis, ze chces len mna, ze uz neurobis nic, co by bolelo. Tam, v tom teple tvojich ruk, tam som bola doma, bezpecna, malicka, schovana pred vsetkym aj pred tebou samym, pred vlastnym DOST.
Ale neverila som. Neverila som,ze sluby dodrzis, ze to nebude boliet a ze nebudem sama pozerat na to,ako spis.
Neverila som, neverim, mozno uz ani neuverim. Mam strach. Bojim sa,ze odides, ze zostanes,bojim sa,ze nech spravim cokolvek,zase budem musiet tak vela platit,aby som sa odhodlala k dalsiemu DOST.
Mam strach. Teraz tu nie si a mne je zima…
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Uff slecna, nejak bude, dolezite je pohnut sa dopredu.. najst si ciel.. a napriklad to co riesis teraz moze byt tym cielom aby si uz nikomu nemusela povedat dost
Napíš svoj komentár
zaprajem ti len veľa šťastia a sily
drž sa