7 SMRTÍ

Aká škoda, že umrieť môžem len raz!
Veď pri prvej smrti zistím tak málo,
No predsa ten zlomok chvíle ukáže viac
Než celé desaťročia spoznávania, myslenia...

Pri druhej smrti by som si uvedomila chyby,
Ktoré mi predurčili prvý skon

Na treťom kare by na mňa spomínali ako na zázrak –
Človeka, ktorý chcel žiť len kvôli šťastiu poznania konca

Pri štvrtej rozlúčke by mnohí plakali –
Od radosti, že sa vrátim, od smútku, že nie k ním

Pred piatou sekundou zatmenia by som začala ľutovať,
Že som si nedokázala vychutnať predošlé štyri fázy vývoja môjho „JA – VÁM“

Šiestý pohreb by začal byť nudou –
Už asi nie je, čo naprávať; už zdanlivo viem, ako existovať
Po toľkých začiatkoch a koncoch som sa predsa len nenaučila, prečo odchádzam

Moja posledná šanca – moja siedma smrť,
Nepríde ďalšia, musím dobehnúť všetko to stratené čaro
Možno som potrebovala len túto – konečnú...

Ľudia sa smiali, keď ma v bielom závoji videli na fotkách,
Keď rozsypávali biely popol mojej dokonalej duše
Až siedmy raz sa mi podarilo naozaj žiť
A splniť svoje poslanie – urobila som každého šťastným,
Rozdala som svoje srdce, darovala sa správnej
(jedinej správnej) veci nášho skazeného života –
oddala som sa večnej tme, oddala som sa dobru...

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

34 komentov k blogu