Kvimbi: Ece homo, alebo ako som prežil návštevu

Ece homo, alebo ako som prežil návštevu

Nikdy som nevedel písať. Teda vraj viem pekne opisovať niektoré veci, len ešte stále som tuším neprišiel na to ktoré to sú. To čo som však nikdy nedokázal, aj napriek niekoľkým pokusom, bolo napísať príbeh, ktorý by mal viac ako dve postavy a ktorého zápletka by bola trosku zložitejšia ako iba ich spoločný dialóg. Cez víkend som však dostal možnosť pochopiť prečo.

Mal som totiž možnosť sledovať vec ktorá mi tuším celý život unikala a robila zo všetkých romantických filmov nudnú sadu pohyblivých obrázkov. Sledovať ľudské a medziľudské vzťahy. Mala k nám totiž prísť návšteva, teda aby som bol presnejší išlo o vzdialenú, teda aspoň mne, rodinu z USandA.

To čo vypuklo v deň ich príchodu sa tá dosť ťažko opísať. Bolo to ako keď stádu (snažím sa už dobre dlho zistiť, čo vlastne tvoria, ale akosi sa mi to nedarí) králikov postavíte k ohrade maketu vlka. Niektoré spanikária a začnú pobehovať dokola ohrady, iné sa v zmätku a strese začnú pásť, niektoré sa zase zahryznú do zeme a tváriac sa ako suché steblo trávy čakajú kým ich tie pasúce sa králiky zožerú. Nech je ich chovanie akékoľvek, iba sotva, alebo iba vo veľmi málo prípadoch ho možno nazvať racionálnym.

Práve racionalita bolo to čo sa začalo strácať z môjho tesného okolia. To ako bude vyzerať osudnú deň D som mal možnosť pozorovať už od samého rána keď sa ma o siedmej snažili dostať z postele, aby som len tak neležal, ale čosi robil, lebo vraj čoskoro sú tu. Teda ja nemám problém byť hore celú noc, ale budiť ma takto skoro ráno, to je ako pichať paličkou do medveďa počas zimného spánku. Ak ho zobudíte, zožerie vás. Našťastie som mal po dvoch prebdených nociach dobrú náladu a tak som už o ôsmej stál na nohách a počúval rozkazy.

Postavil som sa doprostred chodby a cítil som sa ako keby som stál na námestí Time Square. Všade okolo mňa splašene pobehovali ľudia, a trvalo skoro 5 minút než si niekto všimol, že tam stojím. Keďže nevedeli čo mi vymyslieť, poslali ma umyť auto, ktoré práve dorazilo. Nechcel som prísť o všetku tu srandu sledovať tých ľudí, ako pobehujú hore dole, tak som sa rýchlo spravil čo som mal a nenápadne som sa usadil na hojdačku na záhrade.

Mal som možnosť sledovať ako sa druhú zákon termodynamiky uplatňuje v praxi. Hovorí že miera entropie izolovanej sústavy neklesá. Ľudskou rečou povedané, bordel sa nikdy sám neuprace, práve skôr naopak vzniká prirodzene, akoby sám od seba a vyvažuje vznikajúci poriadok. A tak snaha ukladať ešte aj odpad v koši do pravých uhlov mala za následok vznik a narastanie bordelu a chaosu v ľuďoch. Ich správanie sa začalo meniť na nepredvídateľné, chaotické a miestami značne iracionálne.

Zo svojej veľkej čínskej hojdačky som, v ktorej som bol pohodlne uložený som mal tak možnosť vidieť, ako každých desať minút vyslali sestru s hrabľami v rukách hrabať lístie spod starej slivky. No strom už bol natoľko starý že okrem spomienok a vošiek nedokázala na sebe udržať už nič iné a tak, leto neleto, zo seba zhadzoval všetko jesenné lístie. A tak som v tomto ošiali čakal, kedy niekto z domu vybehne s vysávačom v ruke a začne vysávať nášho psa, prípadne, či sa niekto podujme umývať okná susedom.

Tu však pozorovanie ľudskej mysle bolo prerušené kýbľom vody, ktoré mi bolo podané so slovami, aby som šiel poumývať podvozok auta, lebo že som to zas odflákol. A tak som sa s kefou v ruke odobral vykonať „prosbu“, predstavujúc si ako sa naša návšteva díva či, sú naše hrdzavé puklice čisté a ako sa plazí pod auto, aby si overili, že pred ich príchodom sme ho poriadne poumývali.

Po pár minútach som bol upozornený aby som si švihol, že je treba ísť rýchlo do mesta. Tak som už iba pro forma hadicou opláchol predné koleso a zberal sa odísť. Môj pokus o útek však nevyšiel slovne som bol zatiahnutý do auta, nechápajúc, prečo som tak potrebný na nákupoch. Na pol ceste som sa konečne dozvedel, kde budú moje technické schopnosti nevyhnutné a že sa do mesta ide vlastne iba kvôli tomu, aby sme kúpili dve tužkové baterky do hodín na chodbe, pričom mi do ruky boli podané dve staré so slovami takýto typ. Tu som skutočne cítil ako veľmi je môj technický talent nepostrádateľný. A tak som v obchode s výrazom rokmi trénovaného znalca podával predavačke za pultom starú baterku so slovami: „Dve takéto baterky poprosím“. Okamžite si uvedomila, že má dočinenia so skutočným odborníkom a tak mi bez váhania ponúkla na výber niekoľko značiek, aby som si mohol vybrať, ktorá mi bude vyhovovať najviac.

Vybrali sme sa späť domov a ja som veľmi tuhu premýšľal nad významom tejto akcie s krycím názvom „mesto“ a v hodnote 38sk plus cestovné náklady. Ten mi bol objasnený krátko na to, hneď ako sme zaparkovali na parkovisku pred hotelom, kde sa mali ubytovať naši hostia. A tak som pochopil že úlohou akcie „mesto“ bolo zistiť, či už hostia dorazili, ale všetko muselo prebehnúť nepozorovane a bez kontaktu s cieľovým subjektom. Pre istotu som tak zostal sedieť v aute, pretože jednotlivec je menej nápadný, v prípade že by predsa len došlo ku stretu. Bolo mi odovzdané krycie meno „počkaj tu“ a prieskumná hliadka sa krokom trénovaného poľovníka vydala na prieskum oblasti. Poľovnícke skúsenosti bolo skutočne poznať. Za celú dobu som nepočul jediné prasknutie vetvičky pod nohami. Aj keď nie je vylúčené, že to bolo spôsobené hlukom áut na hlavnej ceste, pri ktorej sme parkovali, či faktom že chodník do hotela bol dokonale pozametaný. Kvalite prevedenia celej akcie to už však nič neuberá. Po tom čo sme sa dozvedeli že ešte stále nedorazili sme sa spokojne odobrali domov.

Neviem ako udalosti predchádzajúce nejakej návšteve vyzerajú u Vás, ale ak mi niekto oznámi, že k nám zavíta nejaká slávna osobnosť, okamžite beriem do rúk ruksak s dvomi náhradnými ponožkami, nejakým tým jedlom, vodou a čas do jej príchodu, prečkám niekde v horách, prípadne sa letecky pokúsim premiestniť čo najďalej. Aj keď musím povedať, že samotné stretnutie nebolo až také zlé a celkom som sa bavil a bolo zaujímavé sa s nimi rozprávať. Ale ktohovie, možno že by ma nabudúce poslali do susedného mesta kúpiť balíček vreckoviek s inštrukciami napísanými na kúsku papiera, na konci ktorého by stálo: „Prísne tajné! Po prečítaní ihneď zničiť! “.

Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Ece homo, alebo ako som prežil návštevu

Komenty k blogu

Horúce!