„Každý, kto do príbehu vstúpil z neho raz odíde“. Sedel vo vani s fľašou Fernetu a premýšľal naložený v horúcej vode s jednou nohou cez palubu. „Ale pred tým než odíde, v prípade, že je ten dotyčný slávny, ešte stihne napísať memoáre o svojom strhujúcom živote, o tom ako sa to všetko v skutočnosti stalo a odhalí nejaké tie pikantné fakty, ktoré šokujú celý svet. Ak náhodou umrie nečakane predčasne, napíše ich niekto za neho. Ibaže za mňa, sa nebude chcieť nikomu ich písať. Asi to budem musieť urobiť sám a pre istotu čím skôr. Odhalím všetko, celému svetu. Zbohatnem, opijem sa na smrť a keď sa to dostane do sveta zbohatnem ešte viac.“ Odpil si z fľaše a sledoval rosiace sa zrkadlo.
Zobral kus papiera a začal písať. So všetkým rád začínal hneď ako si niečo zmyslel. Nápady nerád odkladal, často potom končili v čiernej diere zabudnutia. „Všetko sa to začalo 14.5.1988, o tretej hodine ráno, v ten magický moment.“, zastavil sa a zadíval na papier. „To je ale riadna kravina. Kto by toto čítal. Isto tie knihy nezačínajú takto. Beztak si z tej doby už hovno pamätám. Skúsim aspoň dobu nedávnu, dôvod, prečo teraz vlastne ležím vo vani a ožieram sa.“
Bol pekný slnečný deň, veď bodaj by nie, bolo leto, presne také ako ho zbožňoval. Teplo, slnko, celé dni trávil na ihrisku, neriešil žiadne problémy. Čistá, prázdna hlava, život ako v raji. Práve končil tretí ročník na gympli a chystal sa na štvrtý, ten v ktorom nadobudnete naivnú predstavu dospelosti, ktorú vám, či chcete alebo nie, vtlačí do hlavy celý svet, skúškou, ktorú na počesť toho všetkého pomenovali – skúška dospelosti – skrátene maturita. Kúsok vedľa hrali volejbal tri baby. Samozrejme, že si ich už všimol, v tomto počasí je vždy čo na ženách obdivovať. Ak by sa plocha ženského tela, ktorú zakrýva oblečenie zanieslo na graf, tak zdvihnúť teplotu ešte o par stupňov hore a všetky do radu tu chodia nahé. Samozrejme, že si všimol výstrih, ktorý sa ani náznakom nesnažil nič ukrývať, no predsa neodhaľoval nič tajné. A nebol jediný, kto si ho všimol. V tej chvíli to bolo dokonalé miesto na umiestnenie malého reklamného bilboardu a cena za prenájom by bola závratne vysoká. Paradoxne čo ho zaujalo viac, i na jeho veľké prekvapenie, bol pár kukadiel, ktoré sedeli nad tým všetkým. Ten pohľad ho neuveriteľne upútal. Vtedy ani z ďaleka ešte netušil, čo všetko za ním objaví.
„Do prdele“, pretrel si oči a oprel hlavu o ruky. Ten jej pohľad bolo to prvé čo ho zaujalo. Pár dní dozadu aj to posledné čo videl, pred tým než odišiel. Až v senilite zabudne aj svoje vlastné meno, ten pohľad bude to posledné čo si bude pamätať a nezabudne ani keby chcel. Niektoré obrazy sa vám vryjú do pamäte tak hlboko, že ani po rokoch nestratia na farebnosti, autenticite a živosti. Viete si vybaviť každý detail. Neviete si spomenúť kam ste pred piatimi minútami položili náhradné zuby, pritom však stačí zavrieť na chvíľu oči a niekoľko rokov staré snímky vidíte tak detailne, akoby sa odohrávali práve teraz pred vašimi očami. Zhlboka si vydýchol, „Dosť bolo kravín, ide sa spať“.
V mysli som si prehrával obrazy toho, čo nazývam „staré dobré časy“. „Nesral sa s tým“, skrátene neskôr vysvetľovala jedna z nich ako sme sa vtedy spoznali. Prišiel som za nimi a jednoducho sa ich spýtal: „Nejdete si zahrať? “. Koniec koncov, museli ísť, nemali na výber, zasmial som sa. Samozrejme, že to bola iba imitácia basketbalu, ale o ten tam vtedy nikomu ani nešlo. „Aspoň do očí si sa jej mohol pozerať.“, veta, ktorú som vyslovil, keď som videl ako podával kamarát loptu jednej z nich zjavne upútaný reklamnou plochou vo výstrihu. Veta, ktorá zaznie vždy keď spomíname na ten deň. Stále som vtedy sledoval tie jej oči. Nedokázal som s od nich odtrhnúť. Akoby som vtedy objavil ôsmi div sveta a aj keď som tých sedem ešte nevidel, no v tej chvíli mi boli ukradnuté. Keď som odchádzal vtedy domov, myslel som, že už ich neuvidím. Nebola to láska na prvý pohľad, v mojom prípade by zrejme ona musela mať vážne zrakové ťažkosti, no do toho pohľadu som sa vtedy naozaj zamiloval. Zostalo mi to dodnes. Samozrejme vtedy to boli len tie oči čo som si zamiloval, dnes je toho viac. Prial som si vrátiť sa v čase do tej doby, keď som poznal iba to. Pre pár okien do duše sa človek nemôže cítiť mizerne, iba ak príjemne, či unesený. Bože ak si tam niekde hore, a počuješ ma, prosím ťa, nech to neskončí takto. Zaspal som
Zobudil sa, tak ako vždy až okolo obeda. Poznáte ten pocit, keď vás zrazí nákladné auto, ale nespraví to poriadne a vy by ste ho najradšej poprosili, aby na vás ešte nacúval, nech dokončí čo začal. Ale on sa už nevráti a tak ste na to všetko sami. Posadil sa na posteľ. Jediné čo počul bolo to omračujúce dunivé ticho v jeho hlave. Netrvalo dlho a pomaly sa začínala šou, ktorá sa odohrávala každé jedno ráno. Z pocitu prázdna a viny sa v pozadí vynoria slová a vety ľudí, ktorý síce žili v jeho hlave, no nikoho z nich nepoznal, či skôr poznať nechcel. Nenávidel ich. Rozprávali o tom na čo nechcel myslieť, kričali, keď hľadal ticho, mlčia, keď ich potreboval. „Zmĺknite vy bastardi! “. Vstal a išiel absolvovať svoje neskoré raňajky, alebo ako to normálny ľudia volajú – obed. Na stole našiel papiere zo včera, ktoré začal písať. Zobral si pesticídové jedy, stupnicu E-čiek 203 až 636 a sadu umelých sladidiel vydávajúcich sa za stravu, zo skladu chemikálií Elektrolux v kuchyni. Sadol k telke pustil zvuk na pozadie, a počas mechanického spracúvania potravy čítal dielo, ktoré vytvoril. „A takto sa mám z toho ako dostať? “, zahodil list papiera. „V snahe zabudnúť som došiel až tak ďaleko, že sa snažím spomenúť si na každý detail toho čo sa stalo a dať to na papier.
Najskôr si musím vyvetrať hlavu, Prejsť sa po vonku, prebehnúť sa, Ubehať tých magorov v hlave, tak že začnú počúvať čo im hovorím ja. Druhá možnosť je si sadnúť a donútiť ich počúvať. Teraz dám sám sebe záväzok, že sa na to všetko pokúsim zabudnúť a dostať to čo najviac to pôjde von z hlavy. Spravím to čo som robil vždy, keď sme sa pohádali, alebo sa niečo pokazilo. Vybehnem si hore na lúku, preč odtiaľto. Sadnem si na lúku a budem sa dívať na svet okolo. Sám, v kľude. Často som tak sledoval západy slnka. Najúžasnejšie na tom bolo, keď podvečer vyšli na lúku srnky a začali sa pásť. Pritom úplne ignorovali vašu prítomnosť. Neexistovali ste pre nich. Len tak som tam sedel a díval sa na nich. Bol som mimo ten hnusný svet, bol som niekde, kam nemohol nikto. Tie srnky mi zaručovali, že nikto nenabúra môj svet. Boli ako strážcovia, ktorý ma upozornili, kedykoľvek sa nikto priblížil a ja som mal dosť času ujsť. Bolo to moje tajné kráľovstvo, najstráženejšie miesto na celej planéte. Ibaže teraz bol obed, slnko sa tak skoro zapadnúť nechystalo a nepredpokladal som, že by bolo ochotné kôli mne meniť svoje plány a zapadnúť o niečo skôr. Zobral som loptu, pustil mp3 a vybral sa na ihrisko, vypnúť aspoň časť svojho mozgu, ktorá ma teraz privádzala do šialenstva.
Mal priam povznesenú náladu, v ušiach povznesenú hudbu a mlčky vnímal to povznesené počasie vonku. Izbu mu osvetľovali záblesky svetla, ako v hororovom filme. Sedel na posteli v tureckom sede a sústredil sa na všetku tú energiu, ktorá ním prúdila. Mal pocit, že jeho pokojný hnev vníma celá planéta, matka príroda rozpútala na oblohe toto predstavenie iba pre neho. Dnešný deň pritom začínal úplne inak, ako práve teraz končí. Ráno vstával neskôr ako obvykle, čo prekvapilo aj jeho, keďže šiel na jeho pomery spať pomerne skoro. 12 hodinový spánok mu však rozhodne neuškodil. Spomenul si prečo sa mu nechcelo vstať. Vybavili sa mu sny, ktoré sa mu zdali. Boli to krásne sny. Začína si uvedomovať, že sa cez to všetko dá dostať. Snívalo sa mu o nej. Chýbala mu, ale pomaly mizla ta odporná bolesť a začínal vnímať to krásne, čo prežil. Nad tým sa nedá plakať, ani smútiť. Môžete sa len usmievať a znovu cítiť ten nádherný pocit, ktorý ste cítili vtedy. Ten odporný pocit, že tu musí byť, pretože keď tu nie je, nič nefunguje a všetko je na hovno sa pomaličky začínal vytrácať a on si začal uvedomovať, dôvody prečo a hlavne čo mu v živote bez nej tak chýba. Uvedomovať bez tej obrovskej dymovej clony citov, ktorá mu večne ležala pred očami. Vedel, že ak sa mu to všetko podarí pochopiť, vidieť vcelku, nájde cestu, spôsob, ako si usporiadať znovu život. Stále po nej túžil. Veľa krát si už dali to posledné, najposednejšie zbohom a tak v ňom stále žila nádej, že ani toto nie je to posledné, že to posledné možno ani nikdy nenastane. Potreboval ju vo svojom živote a rovnako aj ona jeho. Ale posledné dni mal pocit, že videl niekde v diaľke maličké svetlo. Niekde tam po dlhej ceste existoval aj život bez nej. A on rád objavoval nové veci. Chcel zistiť, ako to tam vyzerá. Vedel, že to nebude krátka a ľahká cesta. Ibaže keby to bolo ľahké tak by to nerobil. Najradšej by sa roztrhol na dva kusy. Nech už spaví ktorékoľvek rozhodnutie bude existovať dôvod, prečo ho bude ľutovať. Preto sa cítil ráno trochu mizerne. Vtlačil do seba raňajky, ktoré mu nevídane chutili, aj napriek tomu, že rovnaké mal včera, predvčerom, predtým aj predtým.... Dnes mal chuť konečne začať pracovať a spraviť niekoľko fajok do svojho To-Do listu. Po chvíli ho začalo ubíjať to teplé dusné počasie, v ktorom sa rozhodne nedá normálne pracovať. Mal ho rád, práve preto, že človek nemôže v takom teple nič robiť. Práca tak rýchlo zanikla niekde na pozadí a mal sa na čo vyhovoriť. Keď sa slnko prestalo opierať o zem tak silno, zobral loptu a opäť a vybral na ihrisko vyplaviť trochu endorfínov do tela. Po pár hodinách sa vrátil a natlačil sa večerou. Deň ako vajce vajcu podobný tomu včerajšiemu. Večer tak opäť strávil pri počítači objavovaním zákutí internetu. Ale teraz to bolo trochu iné. Tie blesky, počasie, hudba ho dostali do úplne inej nálady. Mal chuť písať. A vedel o čom. Rád opisoval to čo poznal, čo videl. A k čomu mal bližšie ako k vlastným pocitom? Zaoberním sa vlastnúmi pocitmi mu uľahčoval niekedy výrazne sa prejavujúci egocentrizmus, egoizmus a neprehliadnuteľná sebeckosť. Nič to však nemenilo na fakte, že najľahšie sa opisuje to čo sami vidíte, to čo sami prežívate a cítite. Položil ruky na klávesnicu a začal písať všetko čo sa mu blyslo hlavou.
Sedel pri počítači a dorábal rozrobenú robotu, aby si mohol ísť ľahnúť spať. Po celom dni už začínal byť ospalý a pohľad na hodiny vracajúci hodnotu 00:21 sa mu prestával páčiť čím ďalej tým viac. Zhasol lampu na stole otočil sa na stoličke a prevrátil do postele. Vonku sa zablyslo. Pousmial sa. Mal rád blesky. O chvíľu znova a z vonku začul, ako sa do stromu oprel vietor. Čo viac si mohol želať. Vytiahol žalúzie na obrovskom okne ľahol si a sledoval to nádherné predstavenie. Miloval toto počasie. Hlavne v noci, keď je tma a ticho. Rád sa pozeral na priam až apokalyptické počasie. Silný vietor, hustý dážď a hlavne veľa bleskov. Najradšej by vybehol von postavil sa doprostred všetkého toho šialenstva, vyliezol na ten najvyšší vrch a dokázal Bohu, že jeho len tak niečo nezlomí. Bolo to pre neho ako výzva. Búrky mu všetkým tým chaosom a hlavne všetkou tou energiou pripomínali jeho vlastný život. Nikdy nevedel, kde udrie blesk. Často sa ako ten blesk cítil práve on sám. Mal pocit, že niekedy tou svojou energiou zasiahol do života niektorých ľudí tak silno, až zničil všetko naokolo a rozpútal požiar, ktorý sa len ťažko hasil. Dážď v sebe naopak niesol niečo oslobodzujúce. Zmýval všetok prach, ktorý sa na vás cestou ostal, čistil vzduch aby sa vám ľahšie dýchalo a zlepšoval zmysli. Ak sa postavíte do prostred dažďa a zavrite oči, stále vidíte svet okolo vás. Keď sa započúvate od jeho kvapiek ukážu vám všetko čo chcete vidieť. Kde je cesta, stromy, budovy, autá. V daždi, každá kvapka nesie obraz toho, čo je okolo vás. Stačí počúvať hlasu každej z nich. Zobral do ruky gitaru a jemne vybrnkával pokojné melódie v úplnom protiklade s tým čo sa dialo vonku. Nemal strach, v tomto chaose a zúfalstve prírody cítil úplnú istotu a pokoj. Mal malý životný sen. Chcel by sa raz milovať v tomto počasí niekde vysoko v horách uprostred obrovskej lúky. Mal mnoho šialených snov a pritom veril v každý z nich. Únava mu pritlačila prsty o struny. Načiahol sa, oprel gitaru vedľa postele, zavrel oči a veľmi rýchlo zaspal.
Nič navôkol sa nezmení, všetko bude ako pred tým. Len jeden človek nájde vo svojom vnútri obrovské, tiché, všetko pohlcujúce prázdno. Stál s hlavou pod sprchou a jednou rukou položenou na kohútiku s horúcou vodou. Zvuk padajúcej vody ho izoloval od všetkého naokolo. Pomaly sa ponáral pod hladinu tohto sveta do hlbín svojich myšlienok. Dýchal pomaly a zhlboka. Vonkajší svet zanikal v kvapkách vody padajúcich na jeho hlavu. Jemne kýval hlavou zo strany na stranu, telo mal strnulé a nehybné, práve plával vo víre svojich myšlienok v desivom boji zachrániť aspoň kúsok zdravého rozumu. Stále pridával horúcu vodu a druhou rukou si pri tom prechádzal po celom tele. Chcel vyzliecť ten skafander, v ktorom bol oblečený, ktorý ho tak obmedzoval. Chcel si vyzliecť túto kožu, toto telo, vyzliecť všetky jeho spomienky a obliecť si nový život. Voda, akokoľvek horúca nikdy nedokázala zmyť špinu z jeho mysle, ktorú cítil na rukách, na nohách, v jeho slovách, na celom jeho tele. Zastavil vodu, namydli sa, na hlavu si dal šampón a všetko zmyl. Vyliezol so sprchy. Všetky zrkadlá boli úplne zarosené. Kúpeľňa síce nebola veľká, no vznášal sa v nej taký parový oblak, že nevidel na jej druhý koniec. Sadol si na koberec. Sedel ticho, nehybne. Sledoval, ako z jeho tela stúpa para, ako mu z brady, z nosa a vlasov pomaly odkvapkávajú kvapky vody na zem. Ostalo v ňom len obrovské prázdno, no aspoň bolesť bola preč. Presne toto chcel. Necítil vôbec nič a jeho tvár ukazovala celé jeho vnútro. Bola ako vypnutý monitor od počítača. Keď sa do neho pozriete, vidíte iba seba, svoj vlastný odraz a viac nič. Počítač síce možno beží, no neviete čo sa v ňom práve deje. V tomto sa odohrávalo presne to, čo zobrazoval jeho „monitor“. Nič, len miestnosť plná zrkadiel....
Ani nevie ako sa tu ocitol. Bolo to náhle, mal pocit, že sa všetko odohralo cez noc. Sedel vo vlaku a cestoval naspäť domov z krásnej trojtýždňovej dovolenky. Starý motoráčik ho viezol z Medzilaboriec do Humenného. Bolo pol deviatej večer, vonku tma a rozsvietené svetlo vo vnútri premenilo okná vláčika na tmavé zrkadlá. Pozeral by sa von, ale videl v nich iba seba. Jeho pohľad tak ostal izolovaný v malom vláčiku. Oči mu preskakovali z červených syntetickou kožou potiahnutých lavíc na sedenie, k tým pár cestujúcim, ktorý tam ešte s ním sedeli snažiac sa rozprávať a prekričať hlučné motory starého vlaku. Jediný krát, kedy sa jeho pohľad uprel von do priestoru bolo na maličkých zastávkach, ktoré boli osvetlené a lampy mu tak ukázali kúsok sveta vonku. Nie každá zastávka sa však mohla popýšiť vlastným osvetlením. Často to boli iba maličké búdky uprostred ničoho. Ak ste cestovali cez deň na jednej strane ste videli pole končiace až pod zdvíhajúcim sa lesom, na druhej pole s malou vyšliapanou cestičkou vedúcou niekam medzi stromy. To bola realita východného Slovenska. Teraz to všetko ešte umocňovala tma, cez ktorú sme putovali a vlak zastavoval iba na malých ostrovčekoch svetla. Od nikiaľ, cez zásteru tmy, nikam. Vozeň hučal, triasol sa, mal zvláštnu atmosféru ničoho tajomného, vynárajúceho sa z hmly, niečoho skoro až biblicky filmového. Vy ste sedeli v jeho útrobách a premýšľali ktorú filmovú scénu vám to pripomína a spomínali na to všetko čo ste za tých krátkych pár týždňov prežili. Zdalo sa to ako žmurknutie oka. Akoby sa to všetko stalo cez noc, prisnilo v krásnom sne. Zvykol si na rytmus života tam. Nechcel ho opustiť. Doobeda sa venoval práci na dvore, vždy bolo čo robiť. Opravoval, muroval, rúbal drevo, hobľoval, líčil maľoval.... Na dome sa nikdy nenudíte. Hlavne, keď sú pre vás pripravené práce na celé leto, ktoré sa od toho posledného nahromadili. Práca mu pomáhala uvoľniť sa, vypnúť hlavu a zapnúť telo. Pracoval ako programátor, takže to bola pre neho vítaná zmena. Pohyb miloval. Vždy podvečer si tak po dobre urobenej robote ešte šiel zahrať basketbal na ihrisko a zabehať, aby si večer mohol s prázdnou mysľou sadnúť k počítaču a venovať sa práci. Dom v ktorom búval miloval už od detstva. Bol pre neho rajom. Býval na treťom poschodí, kde mal s bratom vlastnú izbu, vlastné poschodie, vlastnú kúpeľňu s vaňou a sprchou. Keď vstal zišiel dole a bosými nohami sa prešiel po tráve. V horúce letné dni, keď nebolo čo robiť si zniesol notebook dole do záhrady, sadol si pod viničom obrastenú pergolu a mal najkrajšiu kanceláriu akú si kedy vedel predstaviť. Vlak zastavil na stanici v Koškovciach. Za sebou mal niečo vyše pol hodiny z cesty a jemné trhnutie vlaku ho prebralo zo snívania.
Za tú krátku cestu sa pred tým prázdne lavice už stihli zaplniť ľuďmi. Letmo pohľadom som prebehol po každom z nich. Rád som pozoroval ľudské osudy. Malá blonďavá slečna v bledomodrej trigovici stála pri dverách, v rukách držala fialovú kabelku, mobil a snažila sa telefonovať otočená ku dverám, zrejme aby svoj súkromný rozhovor oddelila od zvyšku vlaku. Nikto jej však nevenoval pozornosť a hluk vlaku ju dokonale prekričal. Na lavici najbližšie k nej sedel mladý chalan chudšej postavy, ktorému však očividne pohyb nebol cudzí. Biele krátke tričko, tmavé kraťase a vedľa seba mal položenú veľký cestovný batoh. Znudene ležal s hlavou položenou na malom stolíku a pohľad mal nehybne uprený do čierneho skla. Na laviciach vedľa sedeli dvaja robotníci a nadávali na vládu politiku a všetko čo sa im nepáčilo a čo by oni urobili inak .Po každej nadávke a ideálnom riešení, ktoré jeden z nich navrhol druhý súhlasne prikývol, dodal a poopravil malé detaily v plánoch svojho kamaráta. Potom si úlohy vymenili, druhý začal rozprávať a prvý sa na neho pozeral zamysleným upreným pohľadom s vážnosťou nespokojného diplomata v tvári. Toto sa pár krát opakovalo do doby, než obaja narazili na sporný bod na ktorom sa nevedeli zhodnúť. Od tej chvíle rozprávali obaja naraz a súhlasné prikyvovanie sa zmenilo na grimasy nesúhlasu. Sedel som presne za nimi, ale nevnímal som ich rozhovor. Politika ma nikdy moc nezaujímala a v hlave som mal úplne iné myšlienky. Vedľa mňa sedela staršia pani a viedla podľa nej veľmi vtipný rozhovor s mužom, oblečeným v železničiarskej uniforme. Neviem čo bolo jeho predmetom, rozprávali v pomere k ostatným veľmi potichu a tak ich vlak a okolitý dav spoľahlivo utlmil. Jediné čo ku mne od nich doliehalo bol prenikavý vysoko položený smiech staršej pani. Za chrbtom mi sedela jedna dievčina. Bola niečím zvláštna. Do tváre som jej videl iba keď nastupovala. Priviedla ju celá rodina, kufre jej do vlaku priniesol jej brat, mama a otec v sprievode z ním. Lúčili sa vrúcne a dlho. Posledné inštrukcie od mamy a pozorný dohľad otca. Mávali si do posledného okamihu keď vlak odchádzal. Nevedel som jej vôbec odhadnúť vek. Tvár mala veľmi mladú, milú a peknú, oblečená mala však veľký vyťahaný sveter a účes mamičky s tromi deťmi. Keď si sadla, hlavu mala presne za mnou. To čo som si na nej však všimol prišlo práve až vo chvíli keď sa za mňa usadila. Väčšinou si na ľuďoch zapamätám práve ich vôňou. Vlasov, oblečenia, parfum, či prenikavé žuvačky a cukríky. Z každého človeka je cítiť jeho životný štýl. Všetkých mne blízkych ľudí som vedel rozoznať aj so zavretými očami. No na nej som necítil nič. Akoby bola duch. Žiadna vôňa vlasov, ani sveter, ktorý mala na sebe akoby nemal žiadnu minulosť. Na vôňu svojho domu si časom zvykne tak, že ju nevnímate. Keď však prídete k niekom na návštevu, zrazu si uvedomíte, že aj domov má svoju vôňu, že u nich to zrazu vonia inak. Oblečenie časom nazbiera na seba tento pach domova. Nič také som z neho ale necítil. Nevyšiel zo žiadneho domu, neprešiel cez žiaden bar, nebol spotený, ani navoňaný lacným, či drahým parfumom. Vo chvíli keď som uprel pohľad pred seba, dievčina za mnou prestávala existovať. Mal som z toho trochu zvláštny pocit, ktorého som sa celú cestu nevedel zbaviť a podvedome som sa obzeral za seba, či tam ešte stále sedí. Vedľa nej sedela pätica žien. Ženy ich vzhľadu som nazýval továrenský typ. Dúfam, že toto pomenovanie nikoho neurazí. Ani neviem prečo som ho vymyslel. Boli oblečene podľa najnovšej módy u číňana, ale v novom. Vekovo rozvrstvené rovnomerne od asi 25 do 50. Presne tieto typy vychádzali z autobusov Leoni. Téma ich rozhovorov bola vždy na vlas rovnaká. Začína sa to poslednými udalosťami v práci, chvíľu sa nadáva na otrasné podmienky a arogantných šéfov, sem tam sa utrúsi aj nejaká ta pochvala. Potom sa podá výročná správa a stave kolegýň v práci, ktorá ma presne stanovené body. Mužskému mozgu však neprislúcha pochopenie jej komplexnosti. Následne sa v téme začnú pomaly vzďaľovať od pracovného prostredia, no ostávajú pri ženách, ktorá ich kamarátka je ešte slobodná, ktorá ma bohatšieho frajera, ktorej sa narodilo dieťa a aké robí na svoje životnej ceste pokroky. Potom sú na rade detské choroby, manželia, chlapi a životné skúsenosti s nimi. Toto je bod po ktorý som sa zatiaľ dostal najďalej. Celá táto strastiplná cesta trvá aj niekoľko hodín. Ak niekto vie ako to pokračuje a hlavne ak niekto pozná ako tieto story končia, nech mi dá vedieť, celkom by ma to zaujímalo. Takisto ak mi niektorá žena pošle neoficiálnu písomnú kópiu protokolu, podľa ktorého sa postupuje budem jej veľmi vďačný. Vlak zastavil uprostred množstva svetiel, ktoré mi signalizovali, že čas prvej, kratšej časti cesty sa práve naplnil a ja som sa ocitol v Humennom. Babička na druhom konci vlaku sa snažila dostať svoj obrovský kufor k dverám a celá prvá časť vlaku jej ho pomáhala tlačiť očami. Išlo jej to pomaly a tak to po chvíli niekto z davu vzdal a pomohol jej s kufrom von. Humenné, moje rodné mesto. A veru najdlhšie som sa v ňom zdržal práve keď som sa narodil. Od vtedy to bola iba prestupná stanica na vlak, alebo mesto, cez ktoré sem prechádzali na našej dlhej ceste na východ.
Z tohto návratu domov som bol oveľa viac nervózny, než som býval obvykle. Nie kvôli ceste ako takej, ale pre ten návrat domov. Na východ som odišiel, možno aby som zabudol na to všetko čo sa doma odohralo, možno aby som sa zmieril s tým, že niekto, kto v mojom živote mal dôležité miesto ho bude musieť opustiť a možno, aby som sa naučil žiť s tým, že tu nie je. No ani 400 km od domova v úplne inom prostredí sa mi to nepodarilo. Nevedel som čo sa bude diať po návrate domov. Niekde tam bude aj ona. Mal som z toho strach. Ostávalo mi ešte 20 minút času do odchodu vlaku, ktorý už bol pristavený na piatej koľaji, ako som sa dozvedel z hlásenia rozhlasu. Zrazu mi prišlo na um, že brať toto hlásenie z fanatického pohľadu zarytého programátora nastúpim do zlého vlaku, pretože koľaje by som počítal od nuly. Jemne som sa pousmial, ani nie preto, že by to bolo vtipné, ale skôr nad tým kam až je moja fanatická myseľ schopná zájsť. Nepredpokladám, že by niekto ten vtip pochopil, keby ho rozprávam svojim kamarátom. Vybral som sa teda k piatej koľaji a rukou som vyberal peňaženku zo zadného vačku, v ktorej sa nachádzal môj lístok s miestenkou. „Vozeň prvej triedy je radený na začiatku vlaku s číslom jedna, za ním sú radené vozne druhej triedy s číslom 2 až 6....“ Ach, to budem asi ja, ak si správne pamätám mám štvorku. Konečne som vyteperil lístok z peňaženky – 4, 45. „Nech sa páči“, pustil som do vozňa pred seba mladú, peknú slečnu po tom čo sa mi v mozgu aktivovalo centrum gentlemana. I keď, možno to bolo skôr centrum peknej mladej slečny umiestnené niekde mimo mozgu. Ťažko povedať, každopádne sa jej moje gesto zrejme páčilo, pretože poďakovala a nahodila úsmev široký ako vlak samotný. Očividne ju niečo enormne pobavilo. Každopádne, úsmev dievčaťa je niečo čo vám vždy zdvihne náladu a privedie vás na iné myšlienky. Našiel som si svoje kupé, pohodlne sa usadil a vykonal niekoľko povinných telefonátov opisujúcich technický stav vozňa a zaľudnenosť v danej oblasti. V mysli sa mi posledných niekoľko minút stále dokola premietala reklama z telky – Doma ťa čaká láska. Keď som to prvý kráť videl, myslel som, že si ten típek hore zo mňa robí nenormálnu prču. Ja som ušiel 400km z domu, on mi pustí do telky toto a ešte čaká, že ho budem mať rád? Vždy som za tým ešte jedným dychom dodal – „No to sotva. To som teda vážne zvedavý“. Ak by som mal trochy preháňať, tak jediné, čo ma domá čaká, je mama, pracujúca bezmála 12 hodín denne, súčasná manažérka, vďaka ktorej je táto rodina ešte rodinou a už takmer pravidelne notorický otec, bývalý manažér, so silným nábehom k alkoholizmu. V tých najhorších časoch som mal pocit, že je to skôr paródia na rodinný Titanic, než rodina ako taká. Tieto myšlienky mi však v hľadaní dôvodov, prečo sa teraz teším domov moc nepomáhali. Čakala ma viac než 6 hodinová cesta vlakom a tak neviem, ktorý z dvoch pocitov je na jej absolvovanie vhodnejší – či sa tešiť, alebo báť. Einstein mal v tomto neuveriteľnú pravdu – čas je relatívny. Päť minúť na lavičke s krásou ženou sa zdá ako 5 sekúnd, no sedieť 5 sekúnd na rozžeravenej platni sa zdá ako 5 minút. A platí to úplne všade. Ak sa na niečo tešíte, nie a nie ten čas ubehnúť, aby to už bolo tu. Ak ale máte z niečoho strach, ani neviete ako a ste tam. Na druhej strane, myslím, že každý chce, aby domov, bolo miesto, kam sa vždy teší. Minimálne som teraz rád, že po dlhej opäť uvidím svojich rodičov a to mi na teraz stačí. Vlastne je to viac, ako majú niektorí ľudia. Bojím sa cesty domov, pretože neviem, čo ma tam čaká, ale teším sa že uvidím rodičov. Myslím, že k tomuto dospeli moje pocity po nekonečných úvahách. Je 23:32 a začínam byť podivne unavený. Väčšinou to býva moja čulá hodina, kedy sa prebúdzam k nočnému životu informatika. Dneska som celý deň nič nerobil a moje telo tuším zo všetkých síl regeneruje. Do nosa pozvoľna začal udierať zápach pripomínajúci Ružomberok. Bez urážky jeho obyvateľov. Na rozsvietenom display telefónu sa zobrazilo: „Nad jazerami“, čo by sa tiež zhodovalo s opisom zápachu stojatých vôd nevhodných na kúpanie. Zavrel som pootvorené okno, usadil sa do sedačky pod trigovicu a zavrel oči. V tej chvíli vlak zastal. V ušiach mi začalo znieť hlásenie: „Zmeškaný rýchlik 614, Zemplín, smer....“. Do prdele to som ja. Otvoril som oči a predo mnou sa skvel obrovský nápis: „Košice“. Ešte som len v Košiciach a už máme meškanie? ! Rozhodne sa mi to nepáčilo, ale nemal som silu riešiť to teraz vyslovením niekoľkých nadávok, pohoršovaním sa nad železnicami a kvalitou ich služieb. Na to si nájdem čas, až budem doma. Teraz by som aj tak nemal komu sa sťažovať, keďže som bol v kupé ešte stále sám. Zavrel som oči a pokúsil sa na chvíľu zaspať.
Ďalšie udalosti sa pokúsim opísať z dvoch pohľadov. Ten prvý bude pokus o nestranný faktický výpis a potom skúsim popísať to ako som to vnímal ja. Zaspal som asi na dve hodiny. Medzi tým pristúpila do môjho zatiaľ súkromného kupé jedna slečna, ani neviem presne kedy. Druhý krát som sa prebudil keď do kupé prišiel nazvime ho pán s hodinkami. Nestranný pohľad. Do kupé vstúpil pán v hnedej, karovanej košeli, rifliach, šedých, pomerne nových plátenných teniskách čínskej výroby a účesom – mami ostrihaj ma na vojaka. Vyložil si batoh a sadol si naproti mne. Takýto opis sa však na kilometre líši od toho, čo som prežíval ja....
Strhol som sa na to, ako niekto prudko otvoril dvere na kupé. Stál v nich pán s hodinkami športovej postavy, no už na ňom bolo badať pivné brucho typu „druhý mesiac tehotenstva“. Svoj kufrík na kolieskach pritiahol dnu a ako nadskakoval na zarážkach vo dverách priviedol ma do plného stavu bdelosti. Po tom, čo sa úspešne vtrepal dnu, bleskurýchle zavrel dvere. V rýchlosti zatvárania a následnom zvukovom efekte dverí mu porota udelila najvyššie možné hodnotenie a štýlom Usain Bolt tak získal zlatú medailu. Aby ste boli v obraze je to neoficiálna disciplína v zatváraní kupé dverí, niečo podobné tomu, keď tučný ľudia skáču do bazéna a snažia sa vyšplechnúť čo najviac vody. „Nedrbe ti! ? “, prebehlo mi v tej chvíli hlavou. Ako odpoveď na ticho položenú otázku zdvihol 20 centi hore a tresol nim o zem, aby zasunul vysúvaciu rúčku, za ktorú ho sem šetrne dopravil. Kufor potom so všetkou pompou a získanou pozornosťou vyložil hore na miesto pre batožinu. Zrejme sa mu nepáčila jeho poloha príliš blízko pri okienku a tak ho prudko posunul na stred, pričom kolieska narážajúce o kovové paličky vydávali zvuk futbalového rapkáča v orgazmických chvíľach víťazného gólu. Ticho som dúfal, že jeho spokojnosť dosiahla vrchol a šou sa už skončila. Mýlil som sa. V tej chvíli prišlo na rad jeho bystrosť, um a IQ dosahujúce súčtu číslic na ciferníku digitálnych hodiniek. Ako správne odhadol, pri mojej výške 193cm, tie dlhé nohy, čo mám, sú teleskopické a odpojiteľné. Sadol si teda presne oproti mne, priložil svoje nohy k mojim a čakal, kedy ich vyhodím hore ku svojej batožine. Ja som ich však vytočil bokom na stranu, smerom k vedľajšiemu sedadlu. Asi hneď spoznal, že najradšej spím s nohami vytočenými na stanu. Keby ste náhodou niekto nevedeli – milujem túto polohu. Moju pozornosť našťastie v tej chvíli začalo priťahovať niečo úplne iné. Zastali sme najskôr v Poprade a následne v Štrbe. Hlavne Štrba pre mňa ukrývala množstvo emócii, ktoré by som teraz radšej od seba držal ďalej. Jediný pohľad von a srdce sa mi rozbúšilo ako zvon pokúšajúci s o samovraždu. Všetky ostatné životné funkcie však spravili presný opak a úplne sa zastavili. Zatajil som dych, zovrelo mi žalúdok, zatuhol som a myšlienky sa vybrali na okružnú plavbu unášané prúdom mimo túto realitu do sveta snov a spomienok, ktoré aj napriek teraz už bolestivej povahe nechcete zo svojej pamäte vymazať. Pripomínajú vám totiž ľudí presne tak, ako si chcete pamätať, nech už sa bude diať čokoľvek. A presne tým Štrba pre mňa bola. Často som si prial vrátiť čas a keď už nič iné, aspoň týchto pár dni prežiť ešte raz. Je ťažké sa zmieriť s tým, že to, čo ste v živote tak milovali sa stáva už iba minulosťou a miestom, kam sa môžete vrátiť už iba so zatvorenými očami. Obetoval by som všetko, aby ten svet nebol výsostnými vodami spomienok, aby bol opäť skutočný a ja som do neho mohol vstúpiť tak ako kedysi. Keby viem, kde ten svet leží bolo by mi jedno, ako ďaleko, ako vysoko sa nachádza a v ktorom živote sa tam dostanem. Proste by som šiel tým správnym smerom.
Čo bude ďalej? Pokračovanie už čoskoro.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár