Už po desiaty raz sa v Bratislave konal festival súčasnej hudby – Melos Ethos. Jeho história siaha až do roku 1991, kedy sa poprvýkrát uskutočnil a vytýčil si úlohu prezentovať tak diela klasikov avantgardy dvadsiateho storočia a príslušníkov moderny od konca päťdesiatych rokov podnes. Ako bienále sa realizuje každý nepárny rok spravidla v novembri. Názov festivalu Melos Ethos, ktorého autorom je Roman Berger, symbolizuje, že festival sa neusiluje iba o predstavenie najnovších trendov ,,hudobného designu“ , ale zdôrazňuje etické a humanistické poslanie umenia. Nadšenci súčasnej hudby si určite nenechali ujsť ani jeden z týchto koncertov, ktoré ľuďom otvárajú dvere do sveta hudby dnešných časov.
Tohtoročný festival otvoril koncert holandského hudobného skladateľa Louisa Andriessena, konkrétne jeho dvoch najvýznamnejších diel, a to Mausoleum a De Staat. Podľa niektorých odborníkov je to politicky angažovaná a pritom neuveriteľne zaujímavá hudba. Ja mám na to však iný názor. Tohto festivalu som sa zúčastnila poprvýkrát, s veľkými očakávaniami z niečoho nového, doposiaľ pre mňa nepoznaného, ktoré sa však nenaplnili. Pri otváracom koncerte, to však nebolo až také zlé ako pri tých ďalších. Znela tam hudba, ktorá nemala pevný motív melódie a v mojich ušiach vyznievala ako disharmonická a depresívna, avšak niektoré pasáže sa ešte dali počúvať. Obe ,,veľkolepé“ diela prezentoval renomovaný súbor VENI ensemble, a týmto im skladám veľkú poklonu, pretože dokázali nacvičiť a následne zahrať tieto dve, myslím si, že aj na počúvanie náročné skladby.
Zaujímavý názov mal aj koncert Kráľ duchov. Bola to nová interpretácia Goetheho poémy v dnešných časoch úzkostí, strachov a beznádejí. Pri tomto koncerte sa však nebudem pozastavovať, pretože som nepochopila hlavnú myšlienku tejto novej interpretácie Kráľa duchov a vôbec sa mi to nepáčilo.
Nemôžem zabudnúť nespomenúť aj ďalší koncert z programu Melos Ethos 2009 a to ten, kde sa hrali diela známeho hudobníka Johna Cagea. Na tomto koncerte som mala možnosť vidieť na vlastné oči, prečo ho ľudia tak obdivujú. Preparovaný klavír – ten názov je zaujímavý, ale zvuk, ktorý z neho vychádza ešte zaujímavejší. Čím? Poctivo vložené a poukladané kovové predmety, ako klince a skrutky, medzi strunami vydávali neobyčajný zvuk a tak klasická skladba vyznela úplne inak, akoby sa hrala na temperovanom klavíri. Vo mne však hudba znejúca z preparovaného klavíra vyvolávala pocity nepokoja a neistoty. Tieto skladby hrala skúsená klaviristka a neboli vôbec jednoduché, no vyzneli, akoby ich hralo trojročné dieťa, ktoré ani nevie, čo je to klavír. Najviac ma však šokovala hra na amplifikovaný kaktus. Čo je to? Do teraz som to nezistila, neviem, v čom spočíval ten trik, že hudobník hral paličkami na kaktuse a on vydával zvuk. Bolo to zo začiatku zaujímavé, ale len prvých pár minút.
Nehovorím, že súčasná hudba nie je pekná, nechcem ju urážať, ale mňa nepresvedčila. Viem, že si pri určite doma pri relaxovaní alebo upratovaní nepustím Johna Cagea a ani žiadneho iného skladateľa súčasnej hudby. Radšej ostanem pri klasickej hudbe hranej na temperovanom klavíri.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár