chcel som Ti dať niečo vedieť, ale ty vieš, že mne sa ťažko hovorí a ľahšie píše. Človek si môže veci lepšie premyslieť. Škoda, že ten druhý si ich môže viackrát prečítať a hľadať veci medzi riadkami. Potom tam niečo nájdeš a ja si budem vyčítať, že som to mal inak.
Prechádzam si fotky z víkendu. Orezať, pridať kontrast, sýtosť, upraviť expozíciu. Stále dokola. Prezerám si oči, výrazy tváre, pohľady, úsmevy... A slzy sa mi tisnú do očí.
Rozmýšľam, či to bude takto už stále. Či toto je tá dospelosť: práca, spánok a rodinné oslavy. Pozeráme na nich do vrások starších a tešíme sa, že sú ešte s nami. Skúmame postavy detí a vravíme im ako vyrástli. „Koľko máš rokov? Do ktorej triedy chodíš?“ Nenávidel som tieto otázky, lebo som sa cítil urazene, že si to tí dospelí nepamätajú.
Prechádzam si ich jednu za druhou a snažím zabrániť tomu aby som sa rozplakal. Toto je tá dospelosť, o ktorej sme celé detstvo rozmýšľali, že aké to bude? A teraz sa môžeme akurát tak pýtať „a dobre sme sa na ňu pripravili?“
Čo bude ďalej? Tvoj malý bratranec začne chodiť do školy. Tvoja sestra s manželom si možno spravia dieťa. Sesternica príde do puberty – však už teraz začína pomaly vyzerať ako žena. Privedie si frajera a potom ja už nebudem najnovší prírastok vo vašej famílii. Teda už nebudem musieť miešať guláš.
Ak to vydržíme, tak sa možno tiež raz vezmeme a všetkých ich pozveme na svadbu. Zostarneme a budeme tí, čo budú nosiť rezne a koláče. Presne tá budúcnosť, o ktorej sme vraveli, že sa jej vyhneme. Ževraj my takí nebudeme. Chodiť do práce, zarábať a míňať, mať deti a pozerať ako starnú. Vraveli sme si, že nič pre nás.
Pozerám fotky a uvedomujem si, že už sme v podstate tam. Dospelosť nás zhrabla do pazúrov a my sme sa vzdali bez boja. A vieš čo? Je mi to jedno. Lebo mám pocit, že niekam patrím. Po asi pätnástich rokoch. Je to krásny pocit. Ďakujem Ti zaň. Nech to už dopadne akokoľvek. Už teraz verím, že to stálo za to.
Lafiziq
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
kurna, aj ja chcem niekam pa3t
Napíš svoj komentár