V mene otca i syna i ducha svätého amen. Nech ma pán Boh ochraňuje.
Dnes ráno trhajúc v Kláštornom sade bazalku, naskytol sami zvláštny pohľad. Za nízkou ohrádkou záhrady smerom do lesa zazrel som prenádhernú jabloň. Také v skutku nádherné jablká neurodia sa ani bratovi Patrikovi. Videlo sa mi to veľmi čudné. Spomínajúc na osudné zhrešenie Adama a Evy v raji opatrne som sa pooberal či na mňa nikto nehľadí a prešiel som záhradnou bránkou ku kraju lesa. Veľmi sa hanbím pred pánom za svoje nepremyslené činy. Lebo skutočne, len čo som sa dotkol onoho osudného jablka pocítil som neodmietnuteľnú chuť- pane, odpusť – zahryznúť o neho. Musím priznať – zahryzol som doň.
Hádam som mal tušiť že som to nemal robiť. Lebo vo chvíli ako som prijal diabolské sústo do svojho tela, nastalo niečo strašné. Zatočil sa mi svet, zatemnili sa mi oči. Viac sa nepamätám. Po chvíli prebral som sa na brehu neznámej rieky. Jakživ som takú rieku nevidel! Široká ako celý kaštieľ aj s dvorom. Po mojej pravej strane prechádzal cez ňu akýsi čudný most, vytesaný akoby z jedného obrovského kusa kameňa. To však, pane môj, nebolo všetko.
Po tom moste prechádzali koče bez záprahov. Sám sa trasiem pri tej predstave. Koče nielen že boli bez záprahov, ale dokonca boli nepoznaných tvarov a farieb. Púšťali sa po moste obrovskou rýchlosťou. Prebehol mi mráz po chrbte. Som snáď v pekne? Pýtal som sa samého seba. Pohľad na most ma tak vystrašil, že som sa vybral po brehu rieky smerom od neho. Breh lemovalo suché tŕstie a trávy. Nad prehol povyše klenula sa zvláštna široká cesta. Občas po nej podchvíľou prešlo pár kočov, div som od strachu dušu nevypustil.
Po chvíli kráčania naskytol sa mi v skutku zvláštny pohľad. Akýsi chlapec sedel na jednom kameni a hľadel na rieku. Z jeho vrecka vychádzali neopísateľné zvuky, akési búchanie, fidlikanie, a jačanie. K tomu chlapec držal v ruka akýsi biely papek, z ktorého sa dymilo. Vkladal si ho do úst a podchvíľou sám vypúšťal oblaky dymu. Prežehnal som sa v tieni a vykročil som k nemu.
„pochválen“ povedal som. Chlapec na mňa pozrel akoby som spadol z jahody. Potom sa spamätal a odvetil mi takto: „dobrý.“ niečo mi na ňom nesedelo, pane. Hlas mal vysoký, dlhé vlasy mu lemovali tvár s jemnými črtami. Možno bol eunuch.ale dokonca , Pane, na moje neuverenie mal naozaj...ňadrá. Skutočné malé ňadrá schované pod nezvyčajný oblečením. Bol som na pochybách o svojom zdravom rozume. Možno ma niekto omráčil a odniesol do iného mesta, počul som že tamojší ľudia sú trocha odlišní. Ale neviem kde nabrali toľko kočov.
„vy ste chlapec, alebo dievča? “ vypustil som z úst. Začudovane na mňa hľadel.ach, na vskutku to bol určite chlapec, chlapča nedorastené, ja hlupák som si ho mýlil s dievčaťom. Určite sa v tejto dedine mladí obliekajú tatko, a preto tak vyzerá.
„ja som dievča, “ vyhŕklo. To ma, pane, dorazilo. Čo to má byť? Božia prozreteľnosť? Diabolský prelud? Očistec? Naozajstne hlúpy žart? Snažil som sa tváriť neprekvapene.
„ach, samozrejme, prepáč, dieťa.“ snažil som sa zahovoriť to. v kuse sa na mňa podozrievavo pozerala. Potom sa zatvárila, ak to pre svätú Agnessu bolo dievča, previnilo, odhodila papek a pošliapala ho.
„Prepáčte, viem, nemala by som.“
„čo ako? “ netušil som, čo rozpráva.
„no viete, fajčiť, “ tuším že niečo také riekla mi. Tváril som sa nechápavo, nuž ale čuduješ sa mi, Pane? Potom ukázala na biely papek na zemi.
„to je zlé? “ bol som v pomykove.
„no, “ zahľadela sa na plynúcu rieku, „ako sa to vezme.“ potom na mňa hodnú chvíľu začudovane hľadela. „teda, vedela som, že vy mnísi ste trocha izolovaní od ostatných, ale že až tak? “ to dievča spomenulo mníchov. Aspoň niečomu som konečne rozumel.
„Dieťa, nevieš mi povedať ako sa dostanem do kláštora? “
„Do kláštora? “ chvíľu rozmýšľala a strácal som ten výhonok nádeje, že sa dostanem späť medzi mojich bratov. „jasné. Tam“ ukázala na druhú stranu rieky, zazrel som tuším v diaľave vysokú pompéznu vežu, zrejme tamojší chrám. Chvála pánu na nebi, že aspoň pohania to nie sú.
„Ale ako sa tam dostanem? “ spýtal som sa jej. Pozerajúc na rýchly prúd rieky, pocítil som že moje hnáty už dávno nesú tým čím bývali.
„Autobusom...Keď sa tak na vás dívam, choďte radšej pešo. Po moste dáte sa doľava a pôjdete popri ceste. Františkáni sú na námestí.“
„Františkáni? Ale ja som z benediktínskeho kláštora.“
„ale, veď vy ste všetci prepojení.“
poďakoval som tej čudnej stvore a vybral som sa kam mi poradila. Po ceste, Pane, ja nikdy neklamem, opäť stalo sa mi ako pred tým. Akási cudzia sila omráčila ma a upadol som do mrákot. Prebral som ležiac na čistine pri bránke kláštora. Udivene som sa obzeral. Diabolský stromisko s jablkami zmizol. Oprášil som si habit a vybral som sa do kalpnky.
Pane, nebudem sa skrývať. Zhrešil som najhlúpejším hriechom, v skutku som odhryzol z pekelného jablka. Hanbím sa. Dnes sa zriekam večere a do noci chystán sa neúnavne modliť ruženec za svoju hlúposť. Som pripravený na spravodlivý trest za svoje zhrešenie. Amen
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
pekna myslienka.. resp zaujimava