Sedim. Slzy sa mi kotulaju po tvari. Uz to ani nevnimam, je to normalne. Citim mokre lica a riasy zlepene spiralou. Cierne vreckovky. Placem kade chodim. Doma, v skole, v autobuse ci po ceste domov. Sledujem ako zapada slnko a rozplace ma to. Teraz som prave sledovala vtacika na streche. Aky bol pekny. A rozplakala som sa. Nemam chut jest, jem len preto, aby som mala aku taku energiu a zvladala toto peklo. Pytal si sa ma, ci to este vydrzim do vysky. To je presne to, co som ti hovorila. Vobec nejde o to, ci ja MOZEM vydrzat, ide iba o to, ze MUSIM. Stale len musiet. Vsetko. Co kto vlastne o mne vie. Kto zaziva nieco podobne ako ja? Ktovie. Mozno hocitko koho poznam a takisto to skryva. Skryvam to? Neviem. Neviem preco toto pisem. Asi sa potrebujem vyrozpravat. Nemam komu, tak teda papieru. Alebo mam komu, len nechcem. Alebo nevladzem. Nemam chut. Co kto o tom vie. Co kto vie, kolko ma stoji usmev. Co kto vie, ako boli vidiet sa smiat vsetkych naokolo a pritom citit, ze vam to smiesne nie je. Jednoducho nie je. Nic. Pripadam si uz niekedy ako blazon, no ja za to nemozem. To zo mna urobil cas. Uz ani necitim, ze sa mam preco tesit. Ziadna radost. Stale iba tma. Vsetko je sede a stale upada a upada. Kazde rano je to to iste. Kazde rano tma. Ticho. Dalsi den, ktory mi nic neda. Ajked je to niekedy lepsie, aj ked to dobre obdobie trva dlhsiu dobu, zrazu sa to stane znova a znova je vsetko spat. Ako casovana bomba. Alkoholizmus je rakovina. Aj z tej vas vyliecia no nikto vam nikdy neda istotu ze na cely zivot. Kedykolvek sa moze vratit spat a v este vacsej sile, ako predtym. Kolko ludi si robi z toho srandu. V skole... vsade... Kto bol kde ozraty, kto najviac vypil, kto co ogrcal... A opat len smiech vsetkych. Ja sa nesmejem. Je to hnus. Neviete to, lebo ste to nezazili. Nemate ani sajnu... A ani vam to neprajem. Nechcem o tom nikomu rozpravat, nepotrebujem lutost, ani ziadne otazky. Pochybujem, ze poznam odpovede. Co kto vie o tom strachu. O tej neskutocnej prazdnote, ktora ma prepadne ked si laham do postele. O potokoch slz. A sluboch, ze sa to zlepsi a hovno. Nikdy sa to nezlepsi. Je to stale tu a stale tym vsetci trpia. Co kto vie o tom ako sa citim. Co kto vie o tom, ake to je ked vas dva krat do tyzdna bolieva hlava. No ktovie z coho to je. Co kto vie o tom, ake to je, ked nemozete nic urobit. Vsetko je marne. Uplne. Aku cenu ma dnes vlastne obycajny clovek, ako ja. Nemam chut vobec na nic. Ani na Teba. Dotyky su mi cudzie, bozky, na nic nemam silu. Nemam chut presviedcat svet, ze nie som iba sracka, ako som sa vcera dozvedela. No nenecham nikoho aby ma urazal. Cely vcerajsok je len taky zablesk. Ako som chcela odist a nepustil ma. Ako som sla cez pivnicu, no dobehol ma. Ako ma hodil o drevo. A potom na schody. Ako som mu kricala do tvare ze je kokot a nie otec a dala asi 3 facky. Neviem kolko ich bolo. No je to zaujimavy pocit, dat facku. Nie len taku jemnu, ale facku. Asi si kupim boxerske vreco... Ako potom prisla mama a chytil este aj ju. A potom odisla a len tak ma s nim nechala. Co keby mi bol nieco spravil? Ale ved co komu na mne zalezi. Dnes som isla hladat tu nausnicku na schody, no uz som ju nenasla. Boli tam len nejake moje vlasy, za ktore ma drzal. Uz ste plakali tak, ze ste to nemohli zastavit? Ten absolutny plac z hlbin vnutra. Taky devastujuci. Taky, ze nechcete vzlykat, nechcete davat najavo co je s vami no ono to nejde. A srdce vam busi ako hlasny zvon a nestihate dychat. To som zazila vcera cestou k Tebe a preto som sa bala, ako si popytam listok. Boze, preco je to tak. Jeden den je vsetko ok a vzapati je opat spat ten neznamy clovek. Nepoznam ho. Je to clovek zmietany alkoholom. Niekto uplne iny ako moj otec. Je mi fest luto... tych faciek... A vsetkeho. Asi som nemala. No on si ich zasluzi. Za vsetko. Za mamu. No ajtak je to hrozny pocit. Boze, vcera som sedela v izbe a pocuvala Hillsong (dokonca) a normalne sa pomodlila, lutovala tie facky a dala to do Tvojich ruk. Tak to v nich mas a urob nieco. Ja uz nevladzem. Nikto uz nevladze.
Ktovie, kolko stoja slzy a kolko usmev...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
twigman  10. 9. 2009 21:30
...nemam co na to napisat..znicilo to aj mna...
2 
fotka
alysia  11. 9. 2009 22:04
ach ... v tej prvej polovici som sa nasla a v tej druhej.. len v niecom..

preco je vsetko taketo?
3 
fotka
ardorn  24. 9. 2009 18:45
moja, u mna doma je to podobne..nejde o alkohol, ide o nieco ine...v strasne vela veciach som sa nasla...aj ja mu stale vykricim do tvare ze je kokot a debil, aj ja to potom lutujem, aj ja mavam zachvaty placu a nemozem prestat, aj mna rozplace najmensia blbost...v skole sa pretvarujem, smejem sa...chapem, ty nepijes kvoli otcovi, ja pijem prave kvoli nemu...je mi strasne luto co sa u teba deje...a ked si budes chciet vyrozpravat, pokojne mozes...pochopim ta...
4 
fotka
anonymouss  29. 9. 2009 21:25
velmi rad by som pomohol ale neviem ako apritom som sam presiel tym vsetkym. s mojim otcom som sa takmer 4 roky nerozpraval nevidel posledne co som mu povedal bolo par nadavok. bolo to vtedy ked ma zacal obvinovat z toho ze sa s nim moja mam rozviedla. ale co tomu predchadzalo?alkohol, domace nasilie, pravidelne. mna sice nikdy nezbil ale moja mama si toho vytrpela az ju obdivujem.bolo to hrozne...mal som velmi malo rokov ked som sa v noci budil na bitky krik a nadavky...ked sa nevratil domov do 16.00 tak sme len cakali na to peklo...a aj ked prisiel a zdalo sa ze vsetko ok tak bol schopny sťať sa sam cez noc.nenavidim ho za to aky bol za to ze doma sme mali diktaturu a ani z domu sme pomali nemohli vychadzat ale on chodil a trtkal kde prislo. spravil mi nevlastneho "brata" u nejakej kurvy co ma kazde decko s inym, a ktovie mozno nemam len jedneho. neviem preco to vsetko musi byt takto preco muzi musia chlastat a biť potom svoje manzelky a deti. ten kto to nezazil nikdy nepochopi preco je alkohol taky zly preco kazi ludstvo a len dalej hovori o tom ako sa opil a ake super to bolo. prtiom sa sam stava obetou a rovnakym kktom ako je moj otec a milion dalsich "chlapov"

neviem, rad by som zachranil vsetky ale nedokazem ani jednu. budem drzat palce aby vsetko bolo naozaj dobre. a asi tolko ze nezabudaj na usmev.je to ozaj liek
5 
fotka
lachance  22. 10. 2009 19:57
ja takéto stavy označujem.. "už sa mi nechce ani dýchať" je to blbé... nezažívam to čo ty..ale pri čítaní tvojho blogu som sa tak cítila.. tiež nemám najlepšiu rodinu.. ale snažím sa to prečkať... a teším sa na deň kedy vypadnem... žiaľ okrem toho sa neteším na nič ..pretože neviem na čo...



p.s.- neznášam tých idiotov, ktorí sa každí víkend ožerú a potom sa v škole, spolužiačky smejú z toho že si od 9 do 11 nič nepamätajú.. podľa mňa je to tak akurát maximálne trápne... neznášam takých ľudí..
Napíš svoj komentár