P L A Č E M

Plačem,
lebo tuším som tvoju lásku ku mne zastavila...
lebo ľutujem ako nezmyselne som to urobila,
ako som vzťahy dvoch ľudí ku mne poranila...

Plačem,
lebo nič už nie je, ako bolo,
a svojou hlúposťou som to sposobila.

Plačem,
lebo sa bojím,
že som sa sebe samej sprotivila.

Plačem, lebo neverím, ze som vám asi všetkým ublížila...
že som srdce svoje ľahostajne odhodila...
A nechala ho plávať,
v hlbinách duší jeho druhú polovičku hľadať,
až kým sa nevrátilo ranené,
s prosbou, že čosi ho ťahá späť domov,
domov v tebe...
s prosbou o odpustenie.

Plačem...
a už sa bojím pozrieť sa ti do očí,
držat ťa za ruku,
byť chvíľu šťastná a dúfať, že to neskončí,
lebo ja som ten, kto si láskou nie je istý,
ten kto sklamal a bojí sa,
že príde moment taký istý...

Vráť sa mi láska,
nech pocit tvojho šťastia ma znova naplní...
Človek zistí, čo mal až keď to stráca,
a v tej chvíli to ocení...

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu