Mala som čierne oči,
v nich krásnych snov zopár,
nikto však neľúbil ma
pre moju čiernu tvár.
Predtým som v tomto dome nežila. Pamätám si vôňu lesa, šum suchého lístia, keď sa v okamihu pádu obtrú jeden o druhý, piskot vetra v škárach schátraného muriva. Pamätám si šťavnaté tmavé listy popínavého brečtanu, ktorý obrástol stenu a to, ako sa odmietal chvieť keď sa ho dotkol vánok. Je to skôr pocit než skutočná myšlienka, no je zakorenený hlboko vo mne ako spomienka na jedno bezpečné miesto, ktoré som postupne strácala, nahrádzajúc ho novými skutočnosťami, ako je vnímanie mojej vlastnej existencie či drsná plačlivá melódia sláčika, roztrpčene sa kĺžuceho po strunách huslí v dlaniach môjho staršieho brata.
Predtým som v tomto dome nežila. Bolo to predtým než som sa naučila kráčať pomedzi sliepky na našom dvore bez pomoci bratových silných tmavých rúk. Dávno predtým, než som bola dosť veľká, aby som dokázala správne uchopiť husle a vôbec, bolo to pridávno, aby som si to pamätala lepšie ako len symbol bezpečia v mojom podvedomí, ktoré sa prebúdza kým ja spím.
Na tomto dvore žijem už sedem rokov, tieto sliepky tu boli odkedy sa pamätám a na týchto šnúrach vždy viseli plachty. Iba Dunčo už nebreše, otec nerúbe drevo a môj brat neroztancuje štyri staré struny napnuté na dutom javorom trupe huslí, z ktorých dnes oprášim prach už len ja. Všetko sa zmenilo. V tomto dome sme už iba ja, mama a naši priatelia. Nepoviem vám kam sa stratili muži z nášho života. Je to smutný príbeh.
Ja, Aranka, som nebola jediná dcéra svojich rodičov. Než som sa narodila, mama čakala dve iné deti, dvojčatá, a mohli to byť zdravé a šťastné deti, keby neboli také maličké. Mama mala vtedy dvadsať rokov, na krku trojročného syna a dve malé srdcia bijúce v jej vnútri, predurčené k tomu, aby zastali.Ona však tajne verila, že ich stále môže zachrániť. Veľa sa vtedy modlila a vkladala do tej modlitby všetky svoje nádeje.
Jedného večera, keď obloha za humnami bola krvavočervená na mieste, kde sa z nej zviezlo slnko, mame prišlo zle. Otec ju zaviezol do nemocnice a strávil tam celú noc. Nadránom mu prišli oznámiť, čo sa stalo. Dvojičky prišli na svet, a vzápätí z neho odišli. Chlapec sa zamotal do pupočnej šnúry, ktorá ho zaškrtila a šesťmesačné dievčatko, pridrobné pre život, sa po pár minútach slabého dýchania pobrala z svojím a mojím bratom.
Potom doktor mame povedal, že už nikdy nebude môcť mať deti a po nejakom čase ju poslali domov. Zlomilo jej to srdce. Život však išiel ďalej, malý Damián rástol a niektoré mamine rany sa zahojili. O deväť rokov neskôr som sa narodila ja, napriek tomu, že doktori všemožnými spôsobmi vylučovali moju existenciu. Môj otec vtedy povedal, že som ako zázrak z jasného neba a mama, ktorá už nebola tou, ktorou bývala, ma iba tuhšie zabalila do deky, akoby sa bála, že jej vykĺznem a odídem, tak ako dvojčatá.
Ale ja som neodišla. Bola som síce dosť drobná, pretože som sa narodila predčasne, ale mala som vlasy čierne ako zem a hlboké čierne oči, plné nevyhasínajúceho ohňa.
Čas plynul a veci sa zdali byť horšie aj lepšie. Naučila som sa šiť, hrať na husle a keď som mala minulý rok šesť rokov, mama ma dala zapísať do školy.
Dostala som starú aktovku môjho brata, ktorá sa mi vôbec nepáčila, pretože bola chlapčenská a obnosená, ale príliš som sa tešila do školy, než aby som sa tým zaoberala. Druhého septembra vyšla z domu a vykročila naprieč ulicou v obyčajných plátenných teniskách, ružovom tričku a svetlých rifliach, ktoré som mala odstrihnuté nad kolenami. Na chrbte som niesla bratovu tašku a rozpustené vlasy, sa mi vlnili na pleciach.
V mojej novej triede nebol nikto taký ako ja. Chcela som byť ako ostatné deti, aby som nebola úplne sama a zúfalo som túžila po priateľoch, ktorých som nikdy nemala. Nabrala som teda odvahu a podišla som k blonďavému kučeravému dievčaťu s bledým čelom, ktorého meno som nepoznala.
„Ahoj,“ povedala som, „volám sa Aranka.“
Zdvihla obočie a cez plece si ma namyslene premerala. Venovala mi pohľad plné opovržlivosti a zlomyseľne pohodila vlasmi. „My sa s cigánkami nebavíme,“ zasyčala. Zarazilo ma to, ale nepovedala som jej nič, iba som sa vrátila naspäť do svojej lavice a schúlila som sa. Lebo presne to som bola.
Cigánka.
Všetky moje ďalšie dni sa vliekli tak ako ten prvý. Nemala som v triede žiadnych priateľov a ja som sa hrozne bála o čokoľvek sa pokúsiť, aby som nespravila nejakú chybu a nedala im ďalší dôvod ponížiť ma. Chcela som všetkým dokázať, že som viac, ale nemala som dosť odvahy a tak som sa znova a znova skláňala pred ich opovržlivými pohľadmi. A potom to začalo byť ešte horšie.
Potkýnala som sa chodbou, s pohľadom zapichnutým do zeme. Školská taška, ktorá bola snáď taká ťažká ako ja, sa mi bolestivo zarývala do pliec. Mala som oči opuchnuté od plaču, kvôli školníkovi, ktorý ma opäť vykričal, pretože si do školy nenosím prezuvky. Obviňujúco som hľadela dolu na svoje zodraté tenisky, ktoré sa mi na bokoch párali. Zablatené šnúrky dávno zosiveli a gumená podrážka sa drobila na mieste kde sa zlomila.
V rukách som zvierala modrozelené vrecko na šnúrku, ktoré som zdedila po svojom bratovi. Biele tričko a tmavomodré tepláky, ktoré som niesla vo vrecku sa mi zdali rovnako čisté ako minulý týždeň, ale všetci si svoj úbor brali domov oprať, ktosi povedal, že len úbožiak chodí špinavý. Vliekla som sa popri školskom múre s odutými perami a zvesenými plecami, keď mi odrazu ktosi vytrhol vrecko z rúk. Prekvapene vzdorovito som vykríkla.
Stál predo mnou chlapec, ktorý mohol byť o tri roky starší ako ja. V ústach mal cigaretu a rukách držal moje vrecko s úborom na telesnú a uškŕňal sa. Neskôr som si všimla, že má svetlohnedé vlasy a opálené líca, ale vtedy som si uvedomovala len posmech v jeho očiach nadradenosť v jeho hlase. „Pozrite,“ kývol ďalším dvom, ktorí s ním boli. „Hlúpa malá cigánka.“ A tí dvaja sa rozosmiali.
Pohla som sa dopredu, aby som si to vrecko vzala späť, ale on ho zdvihol vysoko nad hlavu a posmešne pokrútil hlavou. „To ti už nedám.“ Znova som sa načiahla a on ma odstrčil. Potkla som sa a tvrdo som dopadla na zem. Náramne sa na tom zabávali. Povedala som im, že to poviem mame, ale oni sa len zasmiali a hodili do mňa špaky z cigariet. Vynadali mi a odišli. Zanechali tu po sebe len tú svoju nenávisť a tlejúce konce cigariet. Chvíľu som sa tam ešte krčila pri bielej stene, bytostne si uvedomujúc, že som pre nich menej ako zviera.
Potom som vstala a šla som domov. Kdesi v kríkoch som našla svoje tričko a tepláky, špinavé a odhodené. Vzala som ich, poskladala a vložila do tašky.
Keď som tých chalanov na druhý deň stretla v škole, chcela som sa schovať, ale oni ma zbadali skôr. Jeden postrčil druhého a ukázal na mňa. Keď sa ku mne rútili, hučalo mi v hlave a ruky sa mi chveli, ale nemohla som robiť nič iné, iba vystrašene čakať, kým ku mne prídu.
A odvtedy to bolo tak, že vždy keď ma v škole zbadali, nejako mi ublížili. Učitelia o ničom nevedeli a deti sa na tom smiali. Zdalo sa mi nespravodlivé, že by ma mali nenávidieť, len preto akej farby boli tváre mojich rodičov. Keď som sa jedného dňa vrátila zo školy, prešla som domom ako duch a zatvorila som sa vo svojej izbe.
Sadla som si na zem a z pod postele som vytiahla som čierne kožené puzdro, ktoré som dôverne poznala. Rozopla som tenké kožené remienky, otvorila som veko a z puzdra som vytiahla bratove husle. Spotenou dlaňou som prešla po ich hladkom, dračou krvou lakovanom smrekovom dreve s vyrezanými efovými otvormi a krátko som doladila obchytané chrómové struny. Slnko sa lesklo na živicovom laku a vzduch vôkol mňa bol vlhký, možno od sĺz, ktoré som vyplakala hlboko vo svojom srdci.
Husle som si vložila pod bradu a ľavou rukou som ich uchopila na mieste kde sa krk spája s trupom. Cítila som na krku a kľúčnej kosti známy dotyk javorového dreva, zohriateho mojim vlastným telesným teplom. Bratove husle boli pre mňa priveľké, ale ja som vždy chcela hrať iba na nich. To že mu patrili bola pre mňa tá najkrajšia a najbolestnejšia skutočnosť. Pravou rukou som uchopila sláčik z vlásia konského chvosta a roztrasene som zatvorila oči. Cítila som dotyk ebenového hmatníka pod svojimi prstami, v myšlienkach som po ňom kĺzala od strunníka až po količník zakončený zakrúteným slimákom z javorového dreva.
Predstavovala som si svojho brata ako mi pomáha držať husle, stále priťažké, pre moje tenké roztrasené ramená. Spomínala som, aký krásny sa mi zdal, keď som ho zo svojej nízkej výšky pozorovala, ako hrá. A keď som potom slákom plynule skĺzla po napnutých husľových strunách, celú izbu naplnila trasľavá hlboká melódia a ja som nemusela plakať, pretože husle plakali za mňa.
V ten večer mama stála na prahu mojich dverí, opierala sa o zárubňu a dlho skúmavo na mňa pozerala. Sedela som na podlahe, mazala som vlásie sláčika kalafúnou a slnko za oknami dohorievalo. Myslela som, že sa ma spýta prečo dnes moje husle toľko plakali, ale ona tam iba stála a pozerala sa.
Stmievalo sa. Ľahký vánok dráždil lístie na stromoch a moje vlasy. Kolotoč sa už dokrútil, hojdačka dovŕzgala a preliezky boli nedotknuté. Čupela som na kraji prázdneho ihriska, v ruke som zvierala kus kriedy, ktorú som ukradla zo stavby a písmeno po písmene som na betón písala meno môjho brata. Pre toto som sa naučila písať, vravela som si a celú ruku som už mala šedú od prachu. Na čelo mi vyrazili kropaje potu, keď som dopísala a obtiahla aj posledné písmeno, ale mne na tom nezáležalo. Z nejakého dôvodu bolo veľmi dôležité aby som to meno dnes napísala celé.
Zrazu sa kdesi obďaleč ozval smiech a približujúce sa hlasy. Cigaretový dym, ktorý prišiel aj s hlasmi sa dvíhal do výšky a strácal sa v tme. Nejaký pes zabrechal a ktosi zakašľal. Chlapec si odhrnul z tváre svetlohnedé vlasy a všetok ten brechot a smiech, ktorý sa ku mne približoval vo mne vyvolal pocit hrôzy a vzdoru zároveň.
„Čo tu robíš tak neskoro večer, ty mrcha?“ spýtal sa jeden z tých troch. „Nebodaj si ušla mamičke?“ Zasmial sa.
Roztržitý malý biely pes s dlhou srsťou si ma začal oňuchávať. Spomenula som si na Dunča a na to, že tento pes sa mu nikdy nemôže vyrovnať. „Trhaj, Brad, trhaj!“ skríkol ktosi. Bol to malý pes a asi by ma ani neuhryzol, ale ja som spanikárila a nohou som ho slabo odstrčila. Brad zaštekal a svetlovlasý chlapec sa na mňa oboril: „Prečo mi kopeš do psa, cigánka!? Toto schytáš!“
Z celej sily ma udrel do tváre a ja som spadla. Chcela som sa postaviť, ale chlapec ma nohou zatlačil k zemi. Jeden z nich ma kopol do hlavy a ja som sa mu inštinktívne zahryzla do lýtka. Zvreskol. Zdrapil ma za vlasy, dva krát kopol a mňa odhodilo. Chcela som povedať niečo odvážne, keď som ležala na Damiánovom mene a všetci traja mi kopali do brucha, ale iba som koktala a oni sa na tom smiali.
Dostala som závrat a v ústach som zacítila kovovú pachuť krvi. Smiali sa a nadávali na moju matku a na môjho otca. Chcela som ich za to zabiť, ale nebola som dosť silná. Po lícach mi v potokoch stekali slzy. Nakoniec si rozopli zipsy na nohaviciach a potom som si uvedomovala už len že mi čosi horúce a páchnuce steká do vlasov a ja som si pred tým zakrývala uslzenú tvár. Keď skončili, hnedovlasý chlapec sa ku mne naklonil a zašepkal: „O tomto už nikdy nikomu nepovieš.“ Naposledy sa zasmiali a nechali ma.
A keď som tam tak ležala, bola som menej ako hlina, po ktorej kráčaš. Ponížená a schúlená v čiernej mláke, ktorá zaliala Damiánovo meno, cítila som sa ako ten najposlednejší odpad na svete.
Keď som prišla späť domov, umyla som si tvár v studenej vode, vypľula som krv, ktorá mi zostala v ústach a potom som si umyla vlasy. V hrdle som cítila žlč a tvár som mala napuchnutú od sĺz. „Araňa, dieťa Božie, čo sa ti stalo?“ skríkla moja mama, keď ma uvidela. Vtedy som si sadla na zem a rozplakala som sa.
Mama ma zabalila do deky a odniesla do postele. Teplou tmavou rukou mi z tváre odhrnula pramene vlhkých vlasov a zotrela zo mňa vodu, pot a slzy. Pohľad, ktorým sa na mňa potom pozrela bol dlhý, smutný a pretože mal v sebe kus z melódie huslí a môjho brata a ja som bola iba dieťa, povedala som svojej mame všetko to, o čom si ten chlapec myslel, že už nikdy nikomu nepoviem.
Potom som zaspala.
Na ďalší deň so mnou moja mama prišla do školy. Dlho sme spolu čakali pred zborovňou a potom sme vošli dnu. Moja triedna učiteľka sa spýtala prečo sme prišli a tak jej mama všetko povedala. Ja som zatiaľ stála bokom a pozerala som do okna. Nebola som si istá, čo od nej mama očakáva, no učiteľka ju odmerane odmietla: „Je mi ľúto pani, nemôžeme vám pomôcť.“
„Nie, vy nám nechcete pomôcť,“ namietla mama nahnevane. „Viete, pred rokmi... “ A tak jej začala rozprávať príbeh o mojom otcovi a bratovi a o tom, ako sme ich stratili. Nemohla som ho znovu počuť. Proste som sa postavila a odišla som odtiaľ.
„Pred rokmi,“ hovorila moja mama, „sa môj manžel zaplietol do bitky. Nejakí dvaja opilci sa na ulici pobili. Jeden z nich zomrel. Môj manžel nikomu neublížil, ale ktosi zavolal políciu a jeho zavreli. Oni si ale mysleli, že to môj muž ich udal. Rozhodli sa pomstiť a o rok na to zabili môjho syna...“ Pery mojej učiteľky sa roztriasli, ale nepovedala nič. „... povedzte mi, kde je tu spravodlivosť, keď mi teraz zabijú dcéru, len preto, že sa narodila s tmavými rukami a čiernymi očami?“
V miestnosti zavládlo ticho.
Keď som bola malá, otec mi ukázal tajomstvo. Bolo to na jeseň, všetky listy, čo zdobili stromy padali na zem a otec ma zaviedol hlboko dovnútra lesa, plného listnatých stromov. Cez štrbiny medzi konármi na nás dopadalo slnko a na zemi boli kopy suchého lístia. Vyhadzovala som ho do vzduchu a pozorovala som ako na nás pomaly padá, ako by nás chcelo pokryť a vziať k sebe.
Otec mi ukázal strom z ktorého sa vyrábajú husle a ja som ho nazvala Husľový strom. Odvtedy to bol môj najobľúbenejší strom lesa, lebo bol iný ako ostatné. Nevyrástol pri ňom druhý strom aby mu zakryl výhľad svojimi konármi, ale stena, ktorá sa drobila ovinutá popínavým brečtanom. Spýtala som sa otca na tú stenu, a on povedal, že je to možno nejaký starý pomník. Potom mi povedal, že jediné miesto, kde sa kedy cítil bezpečný, bol tieň pod Husľovým stromom.
Kým sa mama rozprávala s učiteľkou, sedela som schúlená na mäkkej sedačke pred zborovňou, pozerala som do stropu a prestávala som byť schopná cítiť akýkoľvek pocit. Zostala som chladná, keď moja učiteľka do zborovne viedla tých, ktorí ma tak ponížili a nikdy som sa necítila taká prázdna, ako keď na mňa vrhli zničujúce pohľady. Dvere sa zatvorili a ja som nepočula o čom sa rozprávali. Po pár minútach, ktoré mohli trvať roky, mama vyšla, chytila ma za ruku a jednoducho sme odišli.
Noc predtým nás všetkých oplakala obloha a zmyla z ihriska kriedu aj to, čo tam ostalo z môjho poníženia. Moje tmavé vlasy sa vlnili vo vlhkom vzduchu, zem bola mäkká od dažďa, strechy zmáčané... Stála som uprostred ihriska a blížili sa ku mne tri tmavé postavy. Vedela som, čo príde, vedela som to už vtedy, keď okolo mňa prechádzali cestou do zborovne. Ktosi raz povedal, že peklo sa nikdy neskončí. Bála som sa, ale ten strach akoby sa ma netýkal. Bola som taká prázdna.
„To si nemala urobiť,“ povedal, keď ku mne podišli. V jeho hlase zaznievala akási definitívnosť. Neviem ako som sa znova ocitla na zemi, údery prichádzali z každej strany a moja myseľ vynechávala časti reality. Hlava mi krvácala, kopance ma skrútili do klbka a kdesi vo mne zneli Damiánové husle.
Zrazu som kráčala po lesnom chodníku, lístie šušťalo vo vetre a opúšťalo svoje stromy. Blížila som sa k brečtanom obrastenej kamennej stene, ktorá pokojne mohla byť dávno zabudnutým pomníkom. Keď som k nej prišla, dotkla som sa jej schátraného muriva a po dlani sa mi zosypalo pár kamienkov. Ľahla som si pod javor a zahrabala som sa do hŕby napadaného lístia, ktoré ma celú pokrylo.
Alebo nie? To je jedno.
Už som v bezpečí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Majka, keď som si prečítala Blackknightov komentár, uvedomila som si, že poviedka splnila svoj účel, a preto môžeš cítiť zadosťučinenie a ja môžem byť na teba hrdá Dúfam, že si to Kubo raz prečíta. Musí to byť krásny pocit, keď vieš, že si zmenila niekoho pohľad na svet.
Samota je odporná. A ešte odpornejšia, keď vieš, že s tým nemôžeš nič urobiť. Ale keď je to tak príliš dlho, začneme si namýšľať, že problém je v nás. Chceme to zmeniť. Tak sa snažíme, ale nech robíme čokoľvek, neľúbia nás. A teraz nejde len o rasizmus...nájde sa kopec ľudí, ktorí si povedia, že nie sú rasisti, takže sa ich to netýka. Ale týka sa to každého. Ubližujeme si tým, čo vravíme, alebo nevravíme. Rozprávame, smejeme sa a niekto medzi nami vo vnútri plače. Ale veď na tom vtedy nezáleží, však? Stále kričíme, že chceme byť sami sebou, ale dospelí nám to nedovolia, svet nám to nedovolí. A pritom si slobodu kradneme navzájom. Nedokážeme sa zatvoriť oči, chvíľu počúvať a vnímať to, aký ten človek skutočne je. Nedávame si príležitosť. Nesnažíme sa pomôcť si, aby sme dokázali byť sami sebou. Až to napokon vzdáme, veď sme nedostali príležitosť, tak načo. Čo ak je problém v nás?-pýtame sa. Myslíme si, že sa niečo vyrieši, keď sa zmeníme kvôli ješitnosti druhých. Časom nám to začne liezť na nervy a až neskôr si uvedomíme, že sa to len zhoršuje...
Samota je odporná. A ešte odpornejšia, keď vieš, že s tým nemôžeš nič urobiť. Ale keď je to tak príliš dlho, začneme si namýšľať, že problém je v nás. Chceme to zmeniť. Tak sa snažíme, ale nech robíme čokoľvek, neľúbia nás. A teraz nejde len o rasizmus...nájde sa kopec ľudí, ktorí si povedia, že nie sú rasisti, takže sa ich to netýka. Ale týka sa to každého. Ubližujeme si tým, čo vravíme, alebo nevravíme. Rozprávame, smejeme sa a niekto medzi nami vo vnútri plače. Ale veď na tom vtedy nezáleží, však? Stále kričíme, že chceme byť sami sebou, ale dospelí nám to nedovolia, svet nám to nedovolí. A pritom si slobodu kradneme navzájom. Nedokážeme sa zatvoriť oči, chvíľu počúvať a vnímať to, aký ten človek skutočne je. Nedávame si príležitosť. Nesnažíme sa pomôcť si, aby sme dokázali byť sami sebou. Až to napokon vzdáme, veď sme nedostali príležitosť, tak načo. Čo ak je problém v nás?-pýtame sa. Myslíme si, že sa niečo vyrieši, keď sa zmeníme kvôli ješitnosti druhých. Časom nám to začne liezť na nervy a až neskôr si uvedomíme, že sa to len zhoršuje...
Napíš svoj komentár
Velmi pekny pribeh. Dojimavy a vhodne doplneny opismi.
Vo mne vyvolal kontrolverzne pocity, ja sam som na fore birdz viac krat vyjadroval svoju antipatiu voci romskej mensine. Ked som, ale docital pribeh a vzil sa do role malej Aranky oblial ma studeny pot. Ak ma kvoli zazitej nenavisti voci romom, takto trpiet nevinne male dievcatko a cela jej rodina, tak je to nespravne a zle ! Mozno, takto bude uvazovat viac ludi, ale co z toho ... je holy fakt, ze viac pribehov a reportazi je ponata v tom zmysle ze vacsina romov nepracuje, nestuduje a zije len zo socialnych vyhod, ktore ponuka tento stat a z toho potom prameni ta nenavist, ktora je smerovana proti vsetkym, bez vynimky.
V kazdom pripade si tu previedla kus dobrej prace. Ak je skutocne tvoj clanok, tak ti musim len pogratulovat a povedat, ze mas na 13 rokov naozaj velky talent
Z mojho pohladu : ****