oblohou nesú sa nadpozemské hlasy,
nádej hasne pod údermi mečov
a tak dnes neposledy pýtam sa prečo?
So vzdychom zjavia sa spomienky,
sťa dobiela ohorené kamienky
spaľujú úlomky můjho vedomia,
ničia ma výčitky svedomia.
Kto pridal sa na temnú stranu?
Kohože oči bolesťou planú?
Čo ma s touto otázkou spája?
Tým hrozným zradcom bola som ja.
Však našla som silu vzniesť sa k slnku,
chcelo mi rozpáliť každučkú bunku,
ako trest mojmu telu
žeravú celu.
Časom prestávam sa vzpierať,
uhlíky nádeje idem zozbierať.
celé žeravé strestajú tmu,
no ja nesklamem, nepadnem ku dnu.
Na krídlach osudu
vznesiem sa do vzduchu,
sklamaná zlom
poletím za snom:
Nech sú strestaní tak ako ja,
nikdy v živote nevzdám sa bez boja,
bolesť sen nezhubí, ja tu zostanem stáť,
pre nič na svete viac sa nebudem báť.
Na krídlach osudu
nájdem si pravdu,
vyletím z temnoty,
opustím údolie samoty.
A tak som vyhrala boj so zlom,
dala som priestor novým snom,
kým moj život ku koncu nespeje,
nezačujem viac nárek nádeje.
Na krídlach osudu
vznášam sa vo vzduchu,
ako víťaz nad zlom
dnes letím ku snom.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
24. 7.júla 2007 21:15
Ach moja drahá Už som aj zabudla, ako nádherne píšeš, som rada, že som si zase od teba niečo mohla prečítať, hoci si nie som istá, či pod týmto mojím nickom si budeš vôbec vedieť predstaviť, kto ti píše, ale každopádne... ja ťa poznám A ďakujem za to, že som si toto mohla prečítať, bolo to krásne a dosť žasnem, že baba tvojho veku dokáže niečo také napísať...
Napíš svoj komentár