pod dohľadom tisícov zrakov.
Tie zraky duší nás chcú zachrániť,
bledé zraky hriešnych nám chcú zabrániť,
no my sa im obraciame chrbtom.
Odhodlane, dychtiac jak za zlatom,
chceme padnúť dole, stať sa jednou z nich,
dnes na kraji útesu v mori plnom krýh.
Hľadíme tam dolu do prázdna,
spomínam, vravel si, že som ti vzácna,
už nenúť ma stáť večne pri tebe,
tak nedrž ma tak blízko pri sebe.
Och, tak veľmi ta za to nenávidím,
túžim sa otočiť a dúfať, že ťa viac neuvidím,
mám chuť objať ťa tak pevne,
dúfať, že zostaneš navždy tu pri mne.
Nikdy v živote som nechcela zabiť,
dnes stojím na útese a chcem ťa sotiť.
Už ti viac nedokážem držať ruku
a brániť ti v tom osudnom skoku,
zároveň túžim ťa naveky držať
a tiež, píše sa, mám ťa umlčať...
Chcem spievať ti, kým mi v náručí nezaspíš,
môj milovaný, nenávidený, ak skočíš,
s úsmevom pozriem sa, ako ležíš tam na dne,
ja padnem za tebou a spolu umrieme v tme.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lullu
13. 3.marca 2007 18:36
najs poem.. taká zvláštna, ale celkom sa mi páči
Napíš svoj komentár