Zo stola sa k Timee doniesol kvílivý zvuk ranného budíka, ktorý ju príšerne surovo vytrhol zo sna, čo posledné roky tvoril jej svet. Z hrdla sa jej vydral výkrik. Celá spotená sa posadila, strhanú tvár zaborila do dlaní a ticho vzlykla. Ten sen... Čo sa stalo? Ako sa mohol tak rýchlo premeniť na nočnú moru? Nerozumela tomu. Bola však jedna vec, ktorú si naplno uvedomovala. Toto je realita. Ona má trinásť a musí chodiť do školy.
Tak sa začalo typické piatkové ráno. Zatiaľ čo do okien udierali neodbytné lúče jesenného slnka, Timea sa pripravovala na odchod. Spravila všetky tie veci potrebné pre jej telo, ktoré bolo príliš chudé, aby ho mohla mať rada. Zasnívane hľadela na svoj vyblednutý obraz v zrkadle. Nech robila, čo robila, myseľ sa nechcela sústrediť na jej zovňajšok. Všetko naokolo bolo zahmlené, celá jej bytosť ušla späť do toho sna.
Timee sa sníval už roky. Bol veľmi zvláštny – každú noc rovnaký a predsa iný. Akoby každá bytosť, ktorá sa v ňom objaví hrala svoju rolu. A Timea bola jednou z nich. To na čo sa teraz dívala v zrkadle – to telo, v ktorom sídlila jej duša – to telo jej nepatrilo. Vedela to. Jej telo bolo ukryté v jej sne. Uhľovočierne vlasy jej osobnosti nikdy nepristali. Bledá pleť a oceľovomodré oči jej dodávali nedostupný vzhľad. Timein sen uväznil jej pravé telo. Strieborné vodopády vlasov, opálená pleť a svetlozelené oči. Prečo musím byť na tomto svete polovičatá?
S neprítomným pohľadom vykročila na cestu posiatu farebnými listami. Timea a jej matka žili vo veľkom, drevom obloženom dome, ktorý sa ani jednej z nich veľmi nepáčil. Bol dosť ošarpaný a mnohí ľudia sa pohoršovali, ako veľmi brázdi ich inak dokonalú ulicu. Timee sa ako dokonalá veľmi nezdala. Domy boli nasekané jeden vedľa druhého a ľudia veľmi nepríjemní.
Timea sa ďalej náhlila jesennou ulicou. Úvahám venovala priveľa času – musela sa ponáhľať, aby stihla začiatok vyučovania. Keď sa konečne dostala k bráne školy, uvedomila si, že ide neskoro – prinajmenšom zopár minút. To jej na nálade veľmi nepridalo.
Vtrhla do triedy a učiteľ sa na ňu prísne zahľadel. Timea zamrmlala pár slov na ospravedlnenie a hodila sa na stoličku do zadnej lavice, kde sedávala sama. Na prázdnu stoličku vedľa seba položila tašku, ktorá jej už dobrých sedem rokov ničila chrbát.
Počula, ako učiteľ oduševnene vykladá fakty z histórie, no nevnímala ho. Zamyslene sa rozhliadla po triede plnej ľudí, ktorí si mysleli, že nevie, ako ju za chrbtom ohovárajú. Nenávidela ich za to. Hnusná banda klamárov, to pre ňu znamenali. Najlepší priatelia sa poza chrbát urážali, čo Timeu veľmi zraňovalo. Márne hľadala vysvetlenie toho, ako sa sem dostala. Bola proste príliš iná na to, aby mohla byť skutočná.
Po tom, čo sa z Timeinho života zbabelo vytratil i jej otec, hľadala oporu u matky, no bolo to márne. Tá žena, ktorá sa hrala ma mamu bola buď príliš zamestnaná prácou v podniku, alebo príliš zatrpknutá. Nikdy si na Timeu nenašla čas. Bolelo to. Ale bola tu Liana. O rok a trištvrte staršie dievča bolo poslednou osobou, na ktorej Timee ešte záležalo. Asi je to tak lepšie, hovorila si Timea v duchu. Sama tomu neverila.
Keď sa vrátila zo školy, mama bola ešte v práci. Ako podnikateľka bola veľmi zaneprázdnená a tak Timeu jej neprítomnosť veľmi neprekvapila. Rozhodla sa, že na ňu počká, aby s ňou po týždni zasa raz prehodila pár zdvorilostných fráz. Keď však videla, že sa pomaly stmieva, vzdala to. Obliekla si tmavohnedý jesenný kabát a vyšla von.
Hodila letmý pohľad na koniec ulice, či náhodou neuvidí svetlá matkinej Felicie, no ulica bola stále rovnako tichá. Timea sa teda zvrtla na päte a odkráčala do šera za chatrč, ktorá tvorila jej domov.
Za domami, ktoré v podstate tvorili len jeden súvislý pás okolo cesty, sa rozprestierala široká pláň suchej trávy. Asi pol míle odtiaľ sa v diaľke črtala kamenná stena, alebo skôr len vysoký útes, ktorý mal tvar dvoch obrovských kamenných schodov. Timea sa vydala k nemu, pričom sa jej na tvári usadil nepreniknuteľný výraz. Opäť v mysli rozoberala včerajší sen.
Snívalo sa jej ako sa už po stýkrát prebudila v tom kamennom domci vyzdobenom mliečnobielymi ornamentmi – ale tento raz to bolo akési iné. Cítila hnev, pochybnosti, strach. Každý pohyb ju stál neznesiteľná námahu. Mala chuť kričať. V hlave sa jej rodili stále nové a nové nezodpovedané otázky, ktorých sa nevedno prečo bála.
Kráčala nádhernou krajinou, ktorej tento nekonečný sen patril. Potom zacítila čiusi ruku na ramene – i to neznesiteľne bolelo. Odrazu dostala závrat. Vyrútilo sa znej množstvo otázok, ktorým sama nerozumela – akoby hovorila v inom jazyku.
„Nie je dôležité ako, ale prečo,“ odpovedal jej starecký hlas. „Mala by si si odpočinúť, Mei.“ Z diaľky na ňu doliehali starcove výkriky, no ona už len padala a topila sa v krvi. Krv, krv, krv...
Až ju striaslo pri tej spomienke. Timee chvíľu trvalo, kým sa jej rozbúrené myšlienky zase ustálili a ona si uvedomila kde je. Mimovoľne sa usmiala. Veľký kamenný útes, ozval sa jej v hlave Lianin detský hlások. Spomenula si, ako celé detstvo obetovala lezeniu na túto veľkú skalu. Zrejme to malo nejaký význam. Tam hore spolu s Lianou zažili úžasné chvíle.
Timea sa natiahla a začala opatrne šplhať. Celé telo ju príšerne bolelo. Postavu mala štíhlu, no v tomto tele sa vždy cítila veľmi neohrabane. Akoby ju nechcelo priať.
Po pár zlých pokusoch sa konečne vydriapala na „prvý schod“, ako ho nazývala Liana. Usadila sa na kraji brala a pozorovala oblohu. Zaplavili ju sýte oranžovo-ružové farby, ktoré po oblohe maľovalo zapadajúce slnko. Timeu zaplavil zvláštny nevyspytateľný smútok.
Ticho tam sedela pokým ju nevyrušil tlmený zvuk padajúcich skál, ktoré sa zosypali pod neznámou váhou. Niekto sa šplhal na skalu. Timea sa ani nepohla. S istotou vedela kto to je.
„Liana,“ usmiala sa, keď sa spoza skaly vynorila strapatá plavá hlava. Dievča sa s námahou vyškriabalo k Timee a postavilo sa. Timea sa obrátila a postavila sa jej tvárou v tvár. Chvíľu si navzájom hľadeli do očí. Liana nebola od Timey oveľa vyššia, no i tak pôsobila staršie. Obe sa usmiali a sadli si späť na miesto, odkiaľ Timea pozorovala západ slnka.
„Dlho som ťa nevidela,“ povedala Liana. Timea nereagovala, čo Lianu zjavne znepokojilo. „Chceš mi niečo povedať, Timea?“ spýtala sa napokon. Timea bola chvíľu ticho. Hľadela do tmy, ktorá presakovala spod oranžovej žiary.
„Nepatrím tu, Liana,“ hlesla.
„O čom to hovoríš?“
„Nepatrím do tohto sveta,“ trhala steblá trávy.
„Spomínaš na môj sen?“
Liana prikývla a Timea sa slabo usmiala. „To je môj svet,“ zašepkala. „Patrím medzi stromy.“
Timea pomaly vdychovala ticho, ktoré ju obklopovalo. „Bolí ma telo. Viem, že je to zlé. Je zo mňa unavené, začalo zrádzať.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Opäť nastalo ťaživé ticho prerušované Timeinými tichými vzlykmi.
Liana sa ovládala len s námahou.
„Čo to hovoríš, Timea?“ vyhŕkla.
„Hovorím, čo je pravda, Liana. Mám pocit, že som tu nesprávne – že toto všetko je len jeden veľký omyl!“ šepkala Timea, pričom sa jej z hrdla drali vzlyky. „ Letela som svojou cestou do svojho sveta, no uviazla som čase. Uviazla som v tomto nezmyselnom kúsku života.“
„Ale... do svojho sveta sa predsa nemôžeš vrátiť,“ povedala Liana a hlas sa jej zatriasol. Timea pokrútila hlavou.
„To nejde,“ zašepkala, „ale snáď existuje ešte jeden svet. Taký kam ma dostane choroba. Rozumieš mi, však?“
Liana strnulo prikývla. „ Kde... ho chceš hľadať?“ zakvílila zúfalo.
Timea sa smutne usmiala.
„Za hviezdami,“ šepla. „Musí tam byť nádherne.“
Liane do očí vyhŕkli slzy. „Viem,“ povedala a objala Timeu tak pevne, ako jej hranice hmotného sveta dovoľovali.
V tú noc Timea nemohla zaspať. V hlave jej doznievali udalosti z dnešného dňa. Som chorá, vzlykala v duchu. Odrazu zacítila v temene prudkú bolesť a v hlave jej zazneli slová, ktoré mala na jazyku: Nepatrím tu. Potom všetko zaliala nepreniknuteľná tma a Timea vpadla do svojho sna.
Ležala na lúke uprostred mora ľalií. V celom tele jej pulzovala pálčivá bolesť, ktorá jej zahmlievala zmysly. Bolo to však akési zvláštne. Všetko sa topilo v hmle, len jedna bytosť sa črtala jasne. Chlapec s hnedými vlnitými vlasmi, ktoré mu padali do čela. Pozeral na ňu čokoládovohnedými očami a ona pomaly zabúdala na bolesť.
„Mei...“ zašepkal Neznámy.
Vtom sa Timea prebrala. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Odkedy ju ovládala bolesť, zabudla cítiť ako človek. Jej pocity boli zvláštne otupené. Ale teraz? Všetko ostatné bolo zliate v zmes pocitov a vnemov, len jedno bolo jasné: Neznámy.
Timee po tvári stiekla slza. On bol väzňom v jej sne, rovnako ako ona bola väzňom v tomto tele. Tak strašne teraz potrebovala niekoho objať. A jej matka bola zase preč.
Timea v zúfalstve klesla späť na vankúš a trpko sa rozplakala.
Bolo pravé poludnie, keď sa Timea konečne dala do poriadku. Mučivá bolesť v jej tele ju privádzala do šialenstva. Studenou vodou si strela posledné zvyšky sĺz, pričom krvou podliatymi očami hľadela na svoj bezmocný odraz v zrkadle.
Dokonalá ulica bola opäť ľudoprázdna. Možno to bolo kvôli chladu, možno kvôli horúčave, Timea cítila len bolesť, ktorá sužovala jej dušu i telo. Dlho len tak kráčala, čo by jej matke pripadalo zbytočné, no Timea vedela, že keby zastala, všetko by na ňu doľahlo a ona by sa zosypala. Dlho trvalo, kým sa dostala na miesto, kde sa odvážila len tak zastať a započúvať sa do ticha. Bola to lúka plná púpav. Ich biele hlávky akoby plakali nad Timeinym osudom.
Sadla si medzi ne a s nekonečným smútkom pozorovala, ako ich vietor pomaly rozptyľuje do priestoru. Ako ich pomaly zabíja. Tento svet umieral. Umieral tak, ako Timeino telo. A všetko, čo umieralo si zaslúžilo jej súcit. Pred očami videla obraz Neznámeho. Spomenula si na nekonečnú hĺbku jeho očí. Zamilovala sa do nich. Ale neúprosná bolesť neprestávala.
Timea sa hodila medzi umierajúce púpavy. Zovrela päste a nechtami si kožu rozryla do krvi. Dúfala, že takto bolesť opustí jej vychudnuté bledé telo a nechá ju ticho umrieť, ale bolesť neustávala. Nič sa nestalo. Nič.
Kvapky krvi ako rosa zdobili listy púpavy. Krv. To Timee niečo pripomenulo. Sen. Snívala o tom tele, v ktorom by ju nič nebolelo. O krajine, do ktorej patrila. Bolo to zlé – ona nemala právo žiť v tomto tele, ktoré nevedomky ukradla. Ukradla ho osobe, s ktorou si vymenili životy. Mei.
Odrazu všetko spadlo. Všetky tie sny sa rozprskli ako kvapôčky dažďa. Timea sa chytila za hrdlo a pevne ho stisla, akoby si chcela spôsobiť ešte väčšiu bolesť. Pod tlakom vlastných rúk otočila hlavu a rozfúkala púpavy.
Zrazu akoby sa celý svet rozlial. Timea uvoľnila zovretie a hľadela vpred. Stál tam Neznámy, príliš skutočný na to, aby mohol byť len výplodom jej fantázie. Ako pred ňou mohla stať postava zo sna? Ako mohol niekto dopustiť aby ta toto všetko stalo? Ako, ako, ako?
Odrazu sa v jej hlave ozval ten cudzí hlas, ktorý jej spôsoboval bolesť v temene: Nie je dôležité ako, ale prečo, povedali Timea a Mei jednohlasne. Timea chránená telami púpav sa šialená bezmocnosťou v duchu zasmiala. Prečo – to bola ešte zložitejšia otázka.
Vtedy to všetko pochopila. Tak, ako bola Mei jej odrazom, sestrou z druhého sveta, tak i toto bol len odraz Neznámeho. Neznámy... Už len to slovo ich rozdeľovalo. On netušil, že existuje a Timea nevedela kým v skutočnosti je. Neznámy. Nebol skutočný... aspoň pre Timeu nie.
Náhle vstala. Semienka púpav, ktoré rozfúkala sa jej usádzali vo vlasoch a vznášali sa okolo nej ako aura. Podišla k chlapcovi a zahľadela sa mu hlboko do očí.
„Je tak ľahké ľúbiť niekoho, koho nepoznáš,“ povedala ako v tranze. Do očí jej vyhŕkli slzy. Zvrtla sa a s plačom utiekla nevediac, či ju viacej sužuje fyzická, alebo duševná bolesť. Neznámy tam zostal stáť... zmätený.
Bežala dlho. Tak dlho, až mala dojem, že jej nohy sú spálené na uhoľ. Zastavila sa až pred kamenným útesom, kam tak rada chodievala pozorovať smrť slnka. Telom jej prenikla taká silná bolesť, až si Timea bola istá, že ju namieste zabije. Z diaľky na ňu doliehali Meine bolestné výkriky, keď odrazu nastalo ticho a všetko sa utopilo v čiernej tme.
Timeino čelo pálilo ako rozžeravený kov, no ona sa len hystericky smiala. Matka sedela pri jej posteli v nemocničnej izbe a hladila ju po tvári. Timea nenávidela každý jej dotyk, ktorý jej spôsoboval bolesť, no ona to nemohla tušiť. Timea sa na moment prebrala, vykríkla od bolesti a opäť začala blúzniť.
Sen... V mysli sledovala tú pokojnú krajinu, od ktorej ju odtrhli a plakala celým svojím umierajúcim vnútrom. Krajina sa roztopila v horúcom pote, ktorý jej stekal po tvári a jej duša sa znenazdajky rozrušene zachvela. Meina a Timeina duša sa o seba nečujne obtreli a jednoduchosť ich myšlienky Timee brnela v končekoch vlasov.
Moje telo, zašepkali jednohlasne, patrí tebe.
Timea vzlykla a zvracala od bolesti. V ušiach jej znel Mein hlas.
Nemôžeme splietať osudy svetov, povedala jasne.
Nemôžeme sa vrátiť do svojich tiel, odpovedala jej Timea odovzdane.
V tej chvíli do nemocničnej izby vtrhla zúfalá Liana. Timeina matka na ňu súcitne pozrela a nechala ju s blúzniacou Timeou osamote. Liana sa posadila k jej posteli a začala vzlykať. Z Timeiných úst sa vydralo jediné slovo: „Liana.“
„Timea,“ zaskučalo dievča.
„Odchádzam, Liana,“ povedala Timea s úsmevom.
„Kde?“ Timea jej naznačila, aby sa sklonila a šeptom jej všetko rozpovedala. Liana počúvala pričom sa jej nechty, ktorými škriabala o sklo na nočnom stolíku pomaly lámali na kusy. Timea zakašľala a opľula zem krvou z jej útrob.
„Zbohom,“ povedala nakoniec.
Na tvári sa usadil jej pokojný výraz a v jej izbe sa rozhostilo ticho, ktoré malo trvať naveky.
Liana vyšla z izby. Nechala odpočívať mŕtve telo, či už patrilo Timee alebo Mei. Po tvári jej stekali slzy, ktoré viac už nik nevysuší. Keď ju zbadala Timeina matka, rozbehla sa k nej a chytila ju za hlavu.
„Čo... čo?“
„Odišli,“ odpovedala jej Liana pokojne.
„Kto?“ zvrieskla žena opantaná šialenstvom vlastného života v ktorom zostala sama.
„Timea a jej setra z druhého sveta.“
Timeinej matke sa na tvári usadil rozhorčený výraz.
„Kde!?“ revala.
„Za hviezdy,“ zašepkala Liana a vyvrátila oči k stropu. „Za hviezdy...“
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
amellia
23. 8.augusta 2007 20:34
Toto bolo krásne... Dokonalý príbeh...
4
Je to krásne, dojemné ... všetko. Ale prečo ľudia píšu takéto blogy? je to celkom deprimujúce...
Napíš svoj komentár