Vonku je čierna tma posiata svetelnými fliačkami. Nie sú to hviezdy. Tie odtiaľto nevidím. Sú to žiarovky v desiatkach panelákov, v stovkách okien, ktoré vidím cez žalúzie. Niekedy ich skúšam pozorovať bez okuliarov. Žmúrim a vypúľam oči, skoro ako blázon (veď viete) a všetky tie fľakaté svetielka, svetelné fľaky, sú pre mňa a moje čokoládovo nevidace oči rozpitými machuľami. Trochu mi to pripomína preriedenú vodovú farbu- oranžovo žltú- na čiernom pijaku. Viete si to predstaviť? Tá farba je doň vpitá a pri tom stále na povrchu. Je to trošku zvlášte. Trošku ako ja. Však? pýtam sa sama seba, odkedy som prečítala Terabithiu, lebo sa nemám koho iného. Hviezdy odtiaľto predsa nevidno... Máš pravdu, odpovedám si. Si trošku zvláštna.

Práve tu bol brat, s mojím slúchadlami v ušiach, mojou mp3ojkou v rukách, aby mi zničil náladu. Myslím, že to nespravil naschvál. Pripomenul mi jednu chybu, ktorú som v živote spravila.
Je mi to ľúto.
Prepáč, vravím tým hviezdam, ktoré nevidím a verím v ne. Je to trošku ako s Bohom. Však?
Prepáč... Jedna z toho množstva hviezd patrí tebe. Neviem ktorá to je. Nevidím ich odtiaľto. Prepáč. Nikdy som ťa nechcela zraniť. Som trošku ako každý... Tiež robím chyby. Tak prepáč, kričím tej jedinej hviezde, ktorá ti patrí. Ja už nikoho, ako si bol ty nezraním. Sľubujem to tvojej hviezde. Raz ti to povie. Som si tým istá.
Človek by mal veriť hviezdam. Však? Myslím, že tak je to správne.

Dnes som desať krát spadla na zem. Naschvál. Chcela som tým trochu uvoľniť svoje pocity. Viete, neviem to vypovedať slovami, viem len písať, no dnes sa mi tak strašne triasla ruka... Smutné, smeješ sa mi z hviezd, zakrytých čiernymi mrakmi, ktoré sa strácajú v noci.

Sedem hodín, tridsaťdeväť minút.
Mám to napísané v rohu obrazoky, kúsoček pred písmenami PM. Viem, čo znamenajú... učili sme sa to v škole. Už dávno.
Ja tam tie písmená nechcem. Chcem tam sekundy. Viete, rýchlo sa menia. Rada sa na to pozerám. Stereotypná systematika.
Smeješ sa na tom. Zo svojej hviezdy.
Vieš poznám ťa. Nevieš o tom sľube, ktorý som predchvíľou dala inej hviezde, ktorá sa tej tvojej dosť podobá. Myslím, že naše hviezdy by mali byť vedľa seba...
Ľúbim ťa.

Je mi smutno. Nie kvôli hviezdam. Zriedka ich vidím a veľa na ne nemyslím... Flyleaf, So I Thought. Cítim sa utopená. Umieram na dehydratáciu. Mám chladné čelo. Dnes som sa veľa smiala.
Je mi smutno...

Predstavujem si, ako ležím sa zemi. Vlasy sa mi lepia po podlahe. Plávajúcej. Som utopená. A dehydrovaná. Je tam trochu špina. U nás v kuchyni. Viete, vždy tam vysávam ja. Predstavujem si, že je vonku sneh. Mám chladné ústa. Je mi trošku zima. To od vlasov.
Chcem aby ma odviezli. Kde? pýta sa moje Všetko, ktorého hviezda ma skúmavo pozoruje. Do nemocnice, odpovedám a myslím sa pár iných hviezd. Chcem aby mi povedali, že je to so mnou vážne.
Chvíľu by som tam zostala. Ležala by som prikrytá bielymi prikrývkami... Mala by som chladné vlasy... Dostala by som pár pekných sms-iek, od všetkých hviez na ktoré som myslela (okrem tej prvej). Bola by som stále unavená a asi by mi dávali veľa piť. Možno by som si zvykla a obdobie mojej dehydratácie by skončilo. Časom by som sa vyliečila. Lekári by to považovali za zázrak. Ja by som sa záhadne usmievala a cítila by som sa výnimočná. Potom by ma pustili domov.

Každý by mi vravel, že som hrozne bledá. Nemôžem za to, bránila by som sa hviezdam, ktoré by mi fúkali prach do očí. Prišli by mi ďalšie pekné sms-ky. Všetci by sa tešili z môjho zázračného uzdravenia... Prišla by si k nám na víkend, Jai? Aby si videla moju vyliečenú chorobu a chladnú belosť? Tešila by si sa z môjho návratu, Jane? Veľmi by som si to prijala. (Veľa pre mňa znamenáš.) Shenn by ma objala. Smiala by sa. (Chýbala si mi, šepla by som jej v zrniečkach hviezdneho prachu.) Milujem ťa, povedal by si. Neprežil by som, keby sa ti niečo stalo. Potom by si to zopakoval. Pobozkala by som ťa. Tak ako nikdy.

Osem hodín, dvadsaťjeden minút.
Predstavujem si, že sa pozviecham z podlahy. Uvedomujem si, že to bola spomienka. Rozmýšľam, či by som po tom bola šťastná. Bol by to pekný dôvod.
Však? opýtam sa naposledy svojho striebra.
Máš pravdu.

 Úvaha
Komentuj
 fotka
tatianka  29. 11. 2007 21:28
zaujal ma nadpis, ale vlastne to s clankom nemalo takmer nic spolocne...ale napriek tomu nelutujem, ze som ho otvorila, pretoze sa mi to pacilo
 fotka
lalka  4. 12. 2007 10:38
Dakujem.
 fotka
michella  7. 12. 2007 17:27
Nevidis hviezdy? Mala by si sa lepsie pozerat. Clovek by mal vidiet hviezdy. (Nasad si okuliare)a pozri sa okolo seba. Si moja hviezda, aj ja chcem byt tvoja. Chcela by som vidiet moje hviezdy...preco ich nevidim? Mozno som slepa, prilis zahladena do seba. Myslis, ze je to tak?
 fotka
sakura1blossom  11. 4. 2008 14:47
myslim,ze viem ake to je bez okuliarov(a hlavne cez slzy) nevidiet nviezdy. moja hviezda na mna zabudla a moj anjel sa ma vzdal. musim sa pozerat na chladnu tvar rozmazaneho mesiaca ktory sa mi smeje do oci...myslim ze ostatni tomu casu hovoria noc.
 fotka
littlemo  25. 6. 2008 18:10
13 rokov?Píšeš úžasne...
Napíš svoj komentár