Lalka: Zaklínač

"Veď to bol len malý chlapec!" vykríkla do tmy. Na konci jej bytia, tak ako fénix vstváva z popola, povstal z jej spomienok a kruto zaútočil na posledné vyhasínajúce vedomie v tej
nekonečnej tme.
Bol to postarší muž s večne pootvorenými ústami lemovanými rozsušeným popolavým pásikom, prerušeným krátkou jazvou, ktorú vybielil čas. Mal vodnaté tmavohnedé oči, pripomínajúce kôpky blata rozmočeného po daždi. Asi sa bál, že naňho raz spadne obloha, aj so všetkými, ktorých tam poslal, lebo nikdy nechodil vzpriamene. Občas to vyzeralo, ako by sa len predieral svojím hriešnym životom, hľadajúc útechu v nových a nových obetiach. Keď je človek sám, ujde sa mu viac rán, ako by si možno zaslúžil, a bolesť, ktorú spôsobuje život dokáže vyhnať všetko dobro. Sú rany, ktoré otvárajú dušu- chvíľu bolia a prijímajú všetku krutosť, ktorú ponúka život, a potom sa hoja vytvárajúc si tvrdý štít na citoch, ktoré vždy krvácajú najviac. Iné, tie bolia menej, útočia na psychiku- škrabance zanechávajú len zlú spomienku, no tie hlbšie- skutočné rany, človeka oberajú o rozum. Tento muž ich mal veľa a preto ho ľudia označili za blázna.
Sedel na špinavom zoschnutom lístí za bambusovou stenou, spojenou kedysi pevnou bavlnenou niťou, ktorej vlákna časom zošedli a začali sa rozpadať. Keď na ne kedysi hľadela sama, premýšľala, v čom sú ľudia viac, ako táto sivá niť, ktorej čiastočky teraz vdýchla. Prach si, a na prach sa obrátiš. To bola veta, ktorá platila pre človeka, ako pre všetko ostatné. On nad tým nikdy neuvažoval. Tažko povedať, či si niekedy uvedomil, čo stenu drží pohromade. V celom jeho obydlí to razilo špinou. Vzduch páchol starým potom, ktorý sa miešal s niečím silne kovovým. Spomedzi štrbiny v bambusovej stene prenikal tenučký lúč farby slnka, keď zapadá za more. V tom prekvapivo živom svetle sa neustále pohybovali ľahučké čiastočky prachu. Vkradol sa tam ako zlodej, ktorého cieľom je ukradnúť starcovu melanchóliu- ten sýty oranžovo-žltý lúč. Starec pozoroval ako sa opovážlivo plazí po zatuchnutej špinavej podlahe; ako oblieva starú ebenovú truhlicu zlatistým svetlom jesenných tónov a prelieva ho cez dierky po červotočoch v polorozpadnutej stoličke. Prižmúril oči. Bola to tichá výstraha, ktorú príroda neberie na vedomie. Lúč sa plazil ďalej odhaľujúc svojím svetlom veci, ktoré mali zostať ukryté. Oblizoval svetlom z nebies temné zákutia Zaklínačovej izby; zbierku rozmanitých čudáckych predmetov v keramickej miske blízko truhlice z čierneho ebenu; ostria pozlátených visiacich nožov usporiadaných podľa veľkosti v prekvapivo dobrom stave; handrovú bábiku s doškriabanou tvárou, ležiacu uprostred neveľkého zodratého stola v kruhu vytvorenom z červeno-čiernych žeravých uhlíkov, ktoré spôsobili, že nič netušiaca bábika mala ohorené dlane a chodidlá.
Starec vstal. Dlhými zvráskavenými prstami objal hrboľatú haluz, ktorá mu slúžila ako palica, o ktorú sa mohol oprieť. Rozštiepenými žlto-hnedými nechtami zaril do jej prehnilého dreva a chrbtom druhej ruky si strel pot z čela. Zotrvávajúc v tieni vyceril pokazené dolámané zuby a slabo takmer nečuteľne zachrapčal. Potom vyšiel z úkrytu odhaliac neposlušnému lúču všetky svoje vrásky, všetky ryhy v dokonalosti, ktoré vytvorila bolesť. Oblečený mal jedoduchý kus plátna zošitý v nositeĺný plášť; na nohách kožené remienkové sandále so zodratou čiernou podrážkou a na kostnatých zápästiach kusy odfarbeného plátna obaleného kovovými plieškami. Na hrudi sa mu trblietala slzička jantáru visiaca na dlhom neopracovanom koženom remienku, vzadu na krku zviazanom pevným námorníckym uzlom. Mohla by ho nazvať neškodným čudákom, keby nebol taký zlý. Prešiel na druhý koniec izby k tomu starému stolu a palicu proste pustil na zem. Nežne zodvihol handrovú bábiku so zničenou tvárou, ktorá tak dlho zotrvávala uväznená v kruhu horkosti. Nebola veľká, padla mu do dlane, akoby od počiatku vekov patrila iba tam. Pohladil ju po roztrhanej tvári, akoby to robieval už roky. Ohmatal jej ohorenú dlaň a v dychtivom očakávaní odštipol kus spálenej látky. To isté spravil na druhej dlani i na nohách, pričom sa mu z úst neustále valil smaradľavý dych. Asi sa mu páčilo, že i bábika má teraz toľko rán, ako on sám, lebo sa mu z hrdla vydral detský smiech plný čírej spokojnosti. Opäť sa jemne dotkol bábkinho líca. Prešiel po ňom studeným bielym prstom a na krku so záujmom pritlačil. Potom vzal zo stola zablatenú čiernu handru a hodil ju na štrbinu v bambusovej stene, čím nadobro vyhnal i tak vyhasínajúci lúč, ktorý uňho vzbudil ten prekvapivo jasný pocit ukončiť, čo začal. Nato sa otočil skúmajúc pozlátené nože visiace na stene. Chvílu na ne zamyslene hľadel prechádzajúc prstami po blýskavom ostrí, pričom si popod nos mrmlal niečo nedefinovateľné. Po chvíľi sa rozhodol pre ten najmenší, nôž ktorý pripomínal skôr miniatúrny meč. Vzal ho do fľakatej vráskavej dlane a starostlivo ho poťažkal, pričom handrová bábika ledabolo visela v jeho druhej ruke. Nôž vyzeral, akoby mal už svoje roky, akoby už stratil niečo zo starého lesku, no stále bol dosť ostrý, aby spôsobil bolesť. Rúčka bola očividne opotrebovaná a pozlátka časom proste na niektorých miestach opadla, napriek Zaklínačovej starostlivosti.Tok času nezastavíme, nech sa snažíme akokoľvek, nič nevydrží večne. Obracal nôž v ruke, hladil jeho ostrie fascinovane pozorujúc pás zlatého svetla, ktorý mu prebehol po dlani. Po chvíli sa mu dych spomalil a on zodvihol bábiku do výšky srdca. Pevne uchopil rúčku tajomného malého meča a zabodol ostrie hlboko do bábikinej hrude, na miesto, kde sa malo nachádzať jej neexistujúce srdce.
Z útrob atómov sa ozval výkrik. "Veď to bol len malý chlapec..."

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Zaklínač

4 komenty k blogu

Horúce!