ľudoprázdnym, tichým,
do neba volal:"Už sa nebojím!"
No ono zostávalo hluchým.
Pomaly plazil sa,
pery mal suché,
zlomený, ničil sa,
oči mal tiché.
Zabudol cítiť bolesť,
už zabudol snívať.
Chytil sa za ľudskú lesť
a začal sa do seba skrývať.
Teraz bezvládne na útese,
bez sĺz, bez strachu,
visiac vo vetra závese,
stojac v prachu...
Raz naivný skúšal
so zlomenými krídlami lietať.
Tam do tmy sa púšťal,
už nevládal hriechy zmetať.
Nezomrel, žije v mojom srdci,
zlomenom a zlepenom.
Jeho bozk cítim na líci,
vetrom ošľahanom.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ixka
3. 3.marca 2007 19:00
pekne.....
Napíš svoj komentár