Bambrlík bol zvláštny tvor. Veľká medvedia hlava s veľkými guľatými očiskami, v ktorých sa leskla všetka zvedavosť sveta. No a k tomu všetkému nepomerne krátky zvyšok tela s medvedími labkami. Väčšina z nich bola hnedá, hnedoryšavá a medová. Povráva sa, že dnešné medvede sa vyvinuli z bambrlíkov. Ja však protestujem. Dnešný medveď predsa nevie.. a veď o tom potom.
Bambrlíkovia žili v najguľatejších norách, aké sa vôbec mohli zaguľatiť. Tu si ukladali hlinu, oriešky a med, svoju najvzácnejšiu potravu. Vďaka nej mali srsť takú zdravú.
V jedno bambrlíkovské ráno vyšiel bambrlík Baba zo svojej nory a nasával slnečné lúče, keď ho vyrušil Bubo. Bubo mal smutné oči a usadil sa pod strom. Baba ku nemu podišiel a pohladkal ho po medovej srsti. "Čo sa ti stalo, Bubo?" Bubo sa zadíval na čokoládového Babu a odvetil: "Je mi smutno."
Baba sa na jeho smutné oči nemohol dívať. Chcel ho rozveseliť a tak navrhol, nech sa idú prejsť k Bambrjazierku. Bubo súhlasil.
Pri jazierku bolo zopár bambrlíkov. Boli tu Bibo, Bobo a aj Bubu. Labky si máčali vo vode a hádzali si ubuky. Ubuk bola guľa, ktorá rástla na ubukstromoch. Čosi ako dnešná lopta.
Ubuky boli snehobiele a keď dozreli, sami sa odtrhli od stromu a gúľali sa krajinou, kým sa s nimi niekto nezačal hrať. Keď sa však Bambrlíkovia prestali vynárať z nôr, ubuky sa nahnevali a prestali rásť. Preto sa dnes lopty musia vyrábať. Ale o tom potom..
Baba a Bubo si s nimi vymenili bambrpozdravy. Usadili sa na breh Bambrjazierka plného bambrmachov a bambrlišajov, ktoré hneď priplávali ku nim a vlnili sa v rytme hladiny. Radi sa predvádzali.
Ako tak dvaja bambrkamaráti sedeli, zrazu uvideli, že belasé oblaky sú akési nezvyčajne rozčerené. Bodaj by nie. Veď z nich krátko na to vyletela samotná Alala.
Isto sa pýtate, čo je Alala. No mali by ste sa pýtať, kto je Alala. Ja na to, že je to postava pre náš príbeh kľúčová..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár