Absolvovala som nácvik polonézy (to sa zdalo strašne vtipné všetkým ostatným, lebo tak interesantne poletujem po tej telocvični, že aj keď bolo tak skoro ráno, tí ľudia sa na mne museli smiať), ktorý ja nemám rada...ani by tak nešlo o to, že ja si proste tie kroky za sebou neviem zapamätať, ako o toho môjho tanečného partnera...ale čo už, prežili sme v zdraví a ten zajtrajší nácvik prežijeme (teda hlavne ja), dúfam, tiež. A prečo by sa ľudia na mne nemohli smiať, prečo by som sa mala hrať na dokonalú, keď ja možno toto ani poriadne tancovať neviem, ja vlastne len cítim rytmus (keď práve nie som na nervy z toho môjho tanečného partnera, že...)
Ale zvláštne veci sa ešte len začali diať...ešte vysvetlím, že tuto slovo „zvláštny“ neznamená „nekaždodenný“...len zvláštny
Ani neviem čím to je, že občas proste zlyhám na celej čiare...a potom sama sebe musím hovoriť, že som vážne sprostá, že toto si nechám. A nechám...nechám, aby po mne desať ľudí kričalo, nechám, aby sa ku mne chovali ako k handre...viem, dovolím im to len jeden deň, ale nemala by som sa za to hanbiť?
Zistila som, že som už revala na toľkých záchodoch a v toľkých kúpeľniach, že aj v tom stave, v akom som bola, som si sama sebe pripadala tak milo smiešna...uznajte, veď ja vlastne v každej kúpeľni, do ktorej vojdem, plačem...nie je to nejaká porucha? Ale aspoň, keď som si vtedy spomenula na všetky tie dôvody kúpeľňových a záchodových plačov, došlo mi, že som už zažívala aj oveľa horšie veci...tak som si teda tým brúsnym toaletným papierom utrela slzy (týmto sa chcem poďakovať tomu týpkovi, čo vynašiel vodeodolnú maskaru a ešte firme neviemakej, ktorá vyrába tie šialene drahé a šialene dobré ceruzky na oči) a vrátila sa na nemčinu a okrem uslzených malých flakov na tričku nebolo nič...ale tí ľudia ma poznajú, tak si nebudem klamať, oni na mňa proste kašlali.
Viem, že asi vážne nebudem normálna, ale čo, každý má svoj deň a dokonca by som mohla povedať, že dnes bol pekný deň. Pár ľudí by sa síce mohlo chovať ku mne trochu inak, u niektorých ma to možno aj mrzí, ale tých pár ďalších, od ktorých som to možno nečakala, alebo určite nie až v takej miere, sa ku mne zachovalo fakt pekne. A to len tak nečakane, spontánne...dokonca ma niektorí oslovovali tak, ako nezvyknú, na čom som už naozaj videla, že asi musím vyzerať úplne mimo...
A viete, čo bolo ešte zvláštne? Moja dnešná prechádzka...zbožňujem sa sama prechádzať vtedy, keď sa začína stmievať a pouličné lampy ešte nesvietia...a tá hmla bola taká trochu rozprávková...asi som si tých „svojich“ 10 minút po tom doobedí zaslúžila
Na zajtra sa dokonca teším...pôjdem sa fotiť, dúfam, že bude znova takáto hmla a tak strašne sa mi zvlnia vlasy...len tú jednu hodinu, jednu jedinú by nemusela byť a potom nech aj leje, sneží, fúka...čokoľvek.
Na tom dnešku a vôbec na tých posledných dňoch je úplne najzvláštnejšie to, že síce sú to úplne normálne dni, mne sa zdajú proste zvláštne...možnože aj viem, čím by to bolo, možno tými ľuďmi, možno tým, že im na mne záleží a možno je to len mnou...len tým, ako sa na všetko pozerám...asi posledná možnosť bude správna.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár