V každom prípade sa mi tá káva hodí do koncepcie pohodového poobedia. Neviem prečo, ale dnes sa nejako neviem úplne zobudiť (taký podobný pocit, ako keď sa trepem na nultú do školy a svet okolo si začnem uvedomovať, až keď sa o pol druhej dejepisár zo mňa snaží vymámiť nejaké detaily stredovekého sveta...že sa nehanbí, vyťahovať na mňa také podpásovky). Ale dneska nie je žiadne tancovanie popri umývaní našej úžasnej dlážky (tie biele matné dlaždice, to bol proste bohovský nápad). A dokonca nezvyšujem psychickú odolnosť ostatných obyvateľov činžiaku svojim bezchybným spevom. Nie že by mi nebolo fajn, ale niečo ma tuším žerie. Teda netuším, viem...
Predpokladám, že málokoho to zaujíma, ale tak či tak to rozvediem. Už je to nejako dávno, čo som mala ten pocit, že niekto má rád mňa a zároveň ja jeho (a ten debo v rádiu ešte vyhlási, že dnes je deň ako stvorený na lásku...asi preto sedím za písacím stolom a trepem o káve). Možno by ma naši fakt nemali nechávať samu doma, dosť mi to lezie na mozog. Ale idem zase k veci: keby som bola taký ten typ, čo sa vracia domov sťatý na svitaní každý víkend (matku by dávno porazilo, ale jej zdravotný stav som nechcela rozoberať) a vrhala sa okolo krku každému, ktorý je práve po ruke, asi by som nemala problém so vsugerovávaním si niečo o tom ako je niekto strašne zamilovaný do mňa a ja do toho niekoho (že by on mal tento týždeň rád ďalšie štyri a ja ďalších nepamätámsikoľko, lebo v sobotu som to prehnala; to by nevadilo). Ale keďže veškerý môj alkohol sa obmedzuje na varené na vianočných trhoch, punčovú zmrzlinu a rumové pralinky (mám nutkanie sa zase dostať k tej káve, ale snáď sa ovládnem), tak nezakotvujem každý víkend v najväčšej diere (aby som priblížila miestne pomery, u nás sa rozlišuje škála najmenšia až najväčšia diera). Síce toto s tým až tak toľko nemá, ale prečo neodbiehať od témy, keď mi za to nikto nenadáva? A nakoniec, môžem raz za čas, aj niečo takéto podotknúť (už len odvolávať sa na americkú ústavu a slobodu prejavu a som tam, kde som nechcela byť).
Úprimne povedané, teraz by som rada vyhlásila, že všetci chlapi sú hajzli svine atď. Ale nie sú (a povedzme to rovno, keby boli, bolo by to jednoduchšie), takže ženy v pravidelných intervaloch rozbiehajú „lov na toho pravého (alebo aspoň dočasne pravého)“. To, že väčšinou zistia, nielen to, že dotyčný nie je ten pravý, ale navyše ľavý a maximálne blbý, to netreba spomínať dvakrát. Preto sa celkom ponúka otázka, prečo máme všetky najradšej tú fázu zisťovania, akého debila sme si to zas uviazali na krk (v niektorej literatúre sa uvádza aj termín „fáza zamilovanosti“). (Chlapci, neurážajte sa už tu, prídu aj horšie pasáže)
Väčšinou (až na jeden životný prípad, ale ten teraz vynecháme) prichádza fáza krokodílých sĺz. Lebo buď ten idiot z nejakého neznámeho dôvodu vyhlási tú hovadinu typu „buďme len kamaráti“ (čo u nežnejšieho pohlavia spôsobuje väčšie potoky sĺz ako druhý prípad)alebo my prídeme na to, čo za kreatúra s nami trávi večery (z čoho sme ako správne čitateľky červenej knižnice rozčarované tak veľmi, až nás to doženie k ďalším slzám).
Z racionálneho hľadiska by sme si mali povedať, že sa na to vykašleme a budeme tráviť čas s kávou (sorry nechcela som prísť zase sem, ale keby niekoho zaujímalo, ako to vyzerá s mojou kávou, tá už dávno vychladla). Akurát, že mi na just nie, my večne musíme lipnúť na tých, čo zvládnu vymeniť žiarovku a chápu rozdiel medzi naftovým a benzínovým motorom inak, ako že do jedného ide nafta a do druhého benzín. Začínam vyzerať ako zakomplexovaná feministka, takže sem hodím vetičku, že toto všetko (až na tú žiarovku - aj keď niekedy aj s tou - a tie blbé motory) môže byť použité aj proti nám. Záchvat empatie som úspešne prekonala, ideme ďalej. Tak uvediem modelovú situáciu, že teda príde ten vyvolený a zistenie o tom debilovi (idiotovi, kreténovi, magorovi...zvyšok ponechám na fantázii, prípadne osobnej skúsenosti čitateľa)sa stále odkladá na neurčito. Teraz by mali nasledovať také tie romantické somariny, ale tie si dámy vedia domyslieť a zvyšok to nepotrebuje. Takže príde „pravá láska“: ľúbime toho druhého, ten druhý ľúbi toho tretieho...toto asi nebude ono, skúsim ešte raz...takže, ľúbime toho druhého, on ľúbi len a len nás a tými láskyplnými pomenovaniami, uvedenými vyššie začíname pomenovávať toho inteligenta, čo býva o dve poschodia nižšie a 5 hodín denne ničí svoje violončelo. Nasleduje taký ten happyend v bielych šatičkách so zlatými prstienkami a tak ďalej. A potom nasleduje spoločné zvládanie toho, čo príde...
Som cynická, viem. Ale keďže u nás žiadny violončelista nebýva, debilmi stále zostávajú tí, v ktorých som sa sklamala.
P.S: možno to vyzerá, že toto všetko (a je toho požehnane, ako pozerám), bolo namierené proti celému mužskému pokoleniu, ale to ani nie. Síce netvrdím, že bez mužov nedokážeme fungovať (a nedávam to najavo krátkymi sukňami...dávam prednosť hlbokým výstrihom), ale je mi jasné, že oni bez nás žiť nedokážu...a dokelu, ani my bez nich.
Teraz ma napadlo, že som sa tu nemusela takto rozpisovať, len sem hodiť tú predchádzajúcu vetu, ale snáď mi bude aspoň čiatočne odpustené (aj keď jemne pochybujem, že sa niekto dostane až sem). Keby si niekto kládol otázku, prečo som to písala, netuším.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dunka
8. 4.apríla 2007 17:22
kava rulzzzz, a taketo blogy
3
Mám pred sebou viedenskú kávičku a smejem sa na tvojom blogu, ktorý je pekne trefne napísaný a nič mu nechýba
Napíš svoj komentár