Nie nechcem hovoriť o blbom školskom systéme na Slovensku všeobecne a u nás v škole obzvlášť, na to si niekedy pred maturami vyhradím celý jeden blog, iné som chcela. O siedmej ráno človek až tak úplne nevníma (jeden týpek navrhol, že chodiť do školy helikoptérou a parkovať pred školou, to by sme sa do školy možno aj začali tešiť a po rannom pár sekundovom lete by sme sa aj prebudili....ja dodávam, že MOŽNO je tu to najpodstatnejšie slovo) a možno preto človek prichádza na také jednoduché a prvotné zistenia a to nielen ranného typu, čiže „preboha, ako som sa sem dnes vôbec dostal a čo to odo mňa tí ľudia chcú?“ (odpoveď na túto otázku máme okolo pol ôsmej už zistenú a to dokonca bez ťahákov). Ale už fakt sa snažím prísť k nejakej pointe (ale nejako mi to, tušim, nejde).
Takže...počas bežného pozerania sa do blba a snaženia sa konečne prísť na to, ako sa dá spať s otvorenými očami (proste počas bežného vyučovacieho procesu), som sa pozrela na jedno dievča. Nepoznám ju, prišla až tento rok...a nezapadá asi ani do jednej kategórie ľudí, ktorí sa bežne vyskytujú. Nie je ani stále urehotaná, ani naštvaná na celý svet, ani sa nesnaží upútať, ani nič (nie nerozdeľujem ľudí na kategórie a keby aj, tieto tri by určite nestačili).
Ešte som ju nevidela pri niekom, s niekým sa rozprávať...vlastne som ju ešte nepočula hovoriť inak ako po anglicky. Nechápem, prečo ma niečo tak šoklo, ale keď som jej včera videla do očí, mala úplne prázdny pohľad. Nie taký ten pohľad, keď je človek duchom neprítomný, ani ten, čo naznačuje, že dnes je všetko na hovby alebo že je človeku do plaču. Toto bolo...spomenula som si, čo mi o nej niekto hovoril. Každý deň ide vyše polhodiny autobusom z mesta, kde je zhruba 10 stredných škôl, sem, kde máme dve. Lebo niekde inde mala problémy. Rok žila v Japonsku...nie s rodičmi...sama...bývala u priateľa. Mala zlomenú chrbticu a naozaj sa s nikým nerozpráva.
Zrejme si sem prišla pretrpieť maturitný ročník, nejako stráviť tú dlhú dobu, kým bude môcť znova odísť niekam preč, k ľuďom, s ktorými chce byť a nemusieť sa zahadzovať s takými, ako sme my tu, ktorí síce v škole trpia, ale trpia kolektívne a už aj z toho samotného negatívneho faktu navštevovania školy vyťažia čo najviac pozitívneho a takpovediac, si štúdium vlastne užívajú - inak by sa zbláznili už niekde na prvom stupni
Napadlo ma, že toto by som ja nechcela. Už ani nie, že ísť niekam sama, to nie je také zlé, ako ísť niekam sama a kašlať na všetkých, čo tam sú. Len to odtrpieť a celý čas čakať na tú chvíľu, kedy bude môcť byť tam, kde chce. A teraz aj výnimočne viem, o čom hovorím, nie sú to tie reči do blba Lebo nejaký ten čas som aj ja len čakala, kým budem môcť vypadnúť a kašlala na ľudí, čo boli okolo a chcela byť inde. Napravila som to...ale až časom a ten čas, ktorý som premrhala už nevrátim. Nebolo ho veľa, ale aj tak...Možno som kedysi mala tiež taký prázdny pohľad, ktorý niekoho prinútil sa nejako takto zamyslieť.
Takže mi z toho vyšlo aj ponaučenie, ktoré síce všetci poznajú, ale čo by som ho sem nedala...Keď už niečo musíš robiť, musíš si to spríjemniť (lebo inak bude niekto ďalší na konverzáciach z angličtiny namiesto fráz na opis veľkomesta rozmýšľať nad takýmito hlúposťami...a samozrejmosťami)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
blackrose
5. 10.októbra 2007 16:06
uff ja mam konverzacie 6-7 hodinu tak obcas sa mi stane ze zaspavam ale u nas musi byt clovek v strehu neviem byt v strehu to ja nie rada
Napíš svoj komentár