Ono to je vlastne celé tak, že ja prechádzam extrémami vždy vo veľmi krátkom čase, ako teraz - počas jedného poobedia. Najprv som dôkladne osoplila a omejkapovala svoju bledú vankúšovú obliečku z Ikey (áno, som sedlák a budem to skloňovať, lebo mne sa to tak páči) a potom som si zbalila pár vecí a oznámila, že sa vrátim na druhý deň večer...nie, nebolo to drsné oznámenie, bolo to o tom, že plánovaný celodenný výlet si predĺžim o noc pred výletom.
Pol hodinu mi trvalo, kým som prešla tých 200 metrov, vyfúkala som dva balíky vreckoviek, osoplila si svoj nový oranžový šál, cestou ho potom trochu vydrhla s minerálkou, lebo predsa len nemusí byť naimpregnovaný. Našťastie som nikoho nestretla, lebo naozaj sa nerada zosypávam na rameno len tak na ulici.
Lenka už v tej kose čakala pri bráne, švihla moju tašku na chodbu a povedala, že to najprv rozchodíme (nie ona nezastáva názor, ako môj otec, že všetko, od vytknutého členka po zablokovaný stavec, sa dá rozchodiť...ona má proste zdravý úsudok a vie, čo dokáže čerstvý vzduch). Zmohla som sa len na to, či ona mieni niečo rozchádzať v tej slušivej minisukni a tých krásnych korálkových a kamienkových, ale za to krásne vysokých čižmičkách. Povedala, že ja klopkám tiež a snáď nechcem, aby sa ozývali len jedny opätky (nie, logiku tu netreba hľadať).
Tri hodiny sme chodili po meste a vyhýbali sa ľuďom, čo ma poznajú, pretože naozaj nemám rada niečo vysvetľovať, keď mám po tvári veľké červené fľaky. Už po dvoch hodinách sme rozobrali veškerý môj stav a ohovárali jej takmer už dlhoročného priateľa a ja som sa dokonca smiala.
V poslednom čase je jednou z mála vecí, čo ma fakt teší napríklad aj to, že môj dobrý kamarát začal chodiť s mojou dobrou kamarátkou...mám ich proste rada a mám pocit, že on v niektorých ohľadoch už dospieva (a to som si myslela, že sa mu to zadarí tak v štaridsiatke najskôr). Fakt ich mám rada, ale aj keď bola už tma a obidvaja už vedeli, že pár dní nie som v pohode...proste nechcelo sa mi ich veľmi stretnúť, lebo ich poznám a oni poznajú mňa a viem, čo z toho vyplýva.
Čo budem hovoriť, jasné, že sme ich stretli, jasné, že cez celú ulicu na mňa museli zakričať, aby som si ich určite všimla. A jasné, že som dokonca bola nejako nevysvetliteľne rada.
Dve hodiny sme tam všetci stáli, každý každého z rôznych dôvodov objímal, každý sa na každom smial a každý každému povedal pár neodkladných informácií. Rozdiskutovali sme nášho dejepisára (ani nie ako dejepisára, ale ako celkom dobrým a celkom zlým smerom švacnutého človeka), smiali sa na našich stužkových a ohovárali prítomných a občas aj neprítomných...vonku boli asi 3 stupne a ja vo svojich síce pekných, ale pomerne otvorených topánočkách, som mala tzv. Siberia Luník Nine feeling.
Na konverzáciach z angličtiny pre pokročilých (nie, neviem, ako ma tam mohli preradiť) sme robili zaujímavý listening...k obrázkom, vetám a výrazom sme priraďovali ľudí, ktorí rozprávali about their PURE HAPINESS...ja by som teraz hovorila o tých štvrtkových dvoch, či troch hodinách...je to zvláštne, ale len oni traja boli vtedy za celým tým pocitom...vlastne to nie je zvláštne, pretože toto som od nich proste mohla čakať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár