Mám rada večery a noci, asi som mala byť pôvodne sova a nie obyčajná blondína. Ale keď sa v lete večer vzduch konečne trochu ochladí a vonia rosou a zistím, že vlasy sa mi zase zvlnili viac ako keď som ich videla naposledy, je to pocit, ktorý nikto nemusí pochopiť...keď sa len tak usmievam, bezdôvodne mi tečú slzy, mám chuť zrazu kričať a len tak niekoho objať...keď sa kvôli mne niekto usmeje...keď z ničoho začne pršať a cítim jemné kvapky na tvári...keď sa môžem pozrieť do očí ľuďom, ktorých mám rada...keď som zrazu tak nepredvídateľne šťastná...keď sa sama usmievam do tmy a vidím v skle odraz tváre, ktorú som už videla tisíckrát a stále sa mi občas zdá cudzia...keď pozerám cez otvorené okno a mám pocit, že všetko je, ako má byť, aj keď sa trasiem od zimy, lebo sa ešte o tretej v noci pozerám, ako sneží. Keď nemyslím na nič a na všetko. Keď je všetko také príjemné a také nepríjemné, také pokojné a také rušné...také stopercentne moje...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vasilko
26. 5.mája 2007 23:14
jej, pekne
Napíš svoj komentár