To je nádhera, kochala sa pohľadom na ľudí náhliacich sa do práce. Konečne si môžem dopriať pokojné vstávanie a voľného času, koľko chcem. Žiadne plány, len leňošenie celý deň, pomyslela si a na perách sa jej usadil úsmev spokojnosti. Zrazu jej v kuchyni na stole zazvonil mobil.
„Prosím!“ Povedala do telefónu.
„Ahoj. Nevyrušujem?“, volal Dano, jej najlepší kamarát a zároveň tajná láska.
Ty nikdy, pomyslela si . „Nie, nevyrušuješ.“ Pravdivo odpovedala.
„Chcel by som ťa dnes pozvať na večeru. Prídeš? Potrebujem ti niečo povedať a čaká ťa aj prekvapenie.“ Snažil sa ju Dano presvedčiť.
„Čo ti ja viem? Dnes mám konečne deň pre seba. Jediný deň, keď nemám prednášku, ani cviká, ani sa nemusím náhliť na vlak. Nemôžeme sa stretnúť zajtra?“ Zdráhala sa Anna naoko.
„Prosím, Anička, je to pre mňa nesmierne dôležité. Potrebujem s tebou hovoriť dnes, lebo stratím odvahu a bola by škoda, keby ma niekto predbehol.“ žiadal úpenlivo.
„Tak dobre. A nenaznačíš mi aspoň o čo ide?“ vyzvedala.
„Môžem ti povedať len, že ak mi odsúhlasíš moju žiadosť, budem najšťastnejší muž na svete. Čakám ťa o siedmej na našom stálom mieste.“ Oznámil Dano a zavesil.
Čo mi asi tak chce povedať? Niečo, na čo by som mala odpovedať „áno“ a bude šťastný, dedukovala v hlave.
„Pane Bože! On sa ma chce spýtať, či by sme spolu nechodili!“ Vykríkla Anna. „Konečne, konečne sa rozhýbal. Videla som náznaky už dlhšie a nakoniec doplo aj jemu. Akoby náhodné dotyky, objímanie na rozlúčku, darček na Valentína. Tvrdil, že vraj dáva darčeky každému koho má rád, ale mne bolo jasné, že klame. Jú!“ Začala výskať a poskakovať po byte ako pomätená. Nakoniec sa zadychčaná zvalila na posteľ. „Ale, čo si oblečiem?“ Zauvažovala a rozbehla sa prehrabávať v skriniach.
O pol siedmej už sebakriticky hľadela na svoj odraz v zrkadle. Hm, dokonalý mejkap: odfajknuté. Upravené vlasy: odfajknuté. Navoňané telo: odfajknuté. Ešte zakryjem bruško veľkým opaskom a môžem byť so svojou prácou spokojná., zhodnotila sa.
Sedem päť Anna vkročila do dverí Slovenskej reštaurácie a pomaly ako dáma kráčala k stolu, kde už čakal Dano. Keď ju zbadal, rozžiaril sa a doširoka sa usmial.
„Vyzeráš nádherne!“ Zložil jej kompliment.
„Ďakujem!“ povedala a posadila sa oproti nemu.
Hneď pribehol čašník. „Čo si dáte?“
Dano pozrel spýtavo na Annu. „Ja zatiaľ nič! Snáď len minerálku!“ požiadala a usmiala sa na čašníka.
„Ja vás poprosím presso bez mlieka.“ povedal Dano a už sa venoval len Anne.
„Som taký nervózny.“ Začal.
„Aj ja. Tak sa nadýchni a na jeden šup to vyklop.“ povedala prosebným pohľadom.
„Tak teda dobre. Poviem to na jeden dych.“ prisľúbil. Anna sa usmiala a srdce jej divo bilo. Teraz to príde, moje sny sa stanú skutočnosťou. Keby ešte k tomu hrala hudba ako v mojich predstavách bolo by to dokonalé, vravela si v duchu.
„Pamätáš sa na Terezu? Taká ryšavá, veľké zelené oči, stretli ste sa na mojej narodeninovej oslave, chodila s mojim bratom.“ začal vysvetľovať Dano.
Anna nechápavo prikývla. Čo sem pletie tú kozu? Jasné, že sa pamätám. Behala mu za zadkom celý večer., pomyslela si naštvane.
„Tak brat sa s ňou asi pred rokom rozišiel a dosť ju to vzalo. Opila sa a plakala mi na ramene. Potom som ju upokojil a rozprávali sme sa a zistili, že máme mnoho spoločné.“, pokračoval Dano a Anna začínala mať neblahé tušenie, že sa to smeruje inam, ako dúfala.
„V rýchlosti a skrátka, začali sme sa stretávať častejšie a častejšie, až sme sa minulý týždeň dali dokopy.“ zakončil Dano a s úľavou si vydýchol, potom nabral vzduch a usmial sa.
Anna naňho vyvalene hľadela. Ledva lapala dych a bola tak šokovaná, z toho čo práve počula, že nebola schopná slova.
„Čo sa deje? Prečo tak na mňa pozeráš? Ty sa netešíš so mnou? Konečne som šťastný. Možno som našiel svoju chýbajúcu polovičku.“ Uškrnul sa, akoby tým odľahčil atmosféru a všetko vyriešil.
Anna pozbierala posledné zvyšky síl, aby hneď nespustila plač, ktorý sa jej dral zvnútra a so sileným úsmevom povedal. „Isteže mám. Len mi akosi ušla pointa. Prekvapenie som už dostala, ale ráno si vravel, že ma chceš o niečo požiadať.“ zahovárala.
„Aha, áno. Chcem ťa popýtať, či by si nemohla skúsiť prijať ju medzi nás a skamarátiť sa s ňou.“ Vysvetlil konečne Dano.
Anna nemohla uveriť vlastným ušiam. Šibe mu? To nemôže myslieť vážne. Mám tvoriť tretie koleso na bicykli? Čo sa tak vyškiera? On to asi myslí vážne., zúfalo si uvedomila.
„Nemôžem ti to sľúbiť, ale pokúsim sa zo všetkých síl.“ povedala, aj keď vedela, že ju nikdy nebude mať rada. „Toto je to, čo ťa spraví najšťastnejším mužom na svete?“ spýtala sa neveriacky.
„Samozrejme. Nie je pre mňa nič dôležitejšie, ako aby som mal pri sebe ženu, ktorú ľúbim a ženu, ktorú mám rád ako vlastnú sestru.“ Dano veľavýznamne žmurkol a usmial sa.
Po zvyšok večera žiaril od šťastia, rozprával o nájdenom zmysle svojho života a ani náhodou si nevšímal zvláštny lesk v Anniných očiach
Ďalší deň ráno pršalo. Ostré dažďové kvapky bičovali Anninu uslzenú tvár. Sedela na balkóne prenajatého bytu v centre svojho rodného mesta, popíjala horúcu kávu a oblečená v župane preklínala prvý jarný deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mephala
2. 2.febuára 2011 21:40
jediné, čo nechválim, je názov, inak veľmi dobré
Napíš svoj komentár