Stretla som v noci smrť

Rozospatá som vkročila do sestrinej izby, aby som ju zobudila, tak ako každý deň. Stačil mi jeden pohľad a vedela som, že nič nie je v poriadku. Moje staršie ja sedelo na posteli, oblečené v šatách z predchádzajúceho dňa. Bola bledá v tvári a prúdom jej tiekli slzy zo začervenaných očí.
„Elis, čo sa stalo? Čo sa ti stalo?“ Pribehla som k nej. Vystrašene na mňa pozrela a potichu zašeptala.
„Stretla som v noci smrť! Strašnú, desivú a živú, skutočnú. Maska miesto tváre, plášť s hlbokou kapucňou a v ruke kosu s čiernou rúčkou a lesklou, nabrúsenou čepeľou.“ povedala a začala sa triasť na celom tele. Objala som ju a pritúlila k sebe.
„Neplač Elis, bol to len sen, nočná mora, ktorá sa ti prisnila. Ako dlho tu sedíš? Si celá utrápená. Poď, uvarím ti čaj a sadneš si na slniečko. Dnes nádherne hreje.“ Ťahala som ju z postele. Zdrapila ma za ruku.
„Nie!“, vykríkla, „Nájde si ma. Tie ruky boli tak ľadové. Dotýkali sa ma. Na tvári, na vlasoch a na krku.“ Chytila si hrdlo, z ktorého sa vydral priškrtený vzlyk.
„Nemáš horúčku? Elis, ty blúzniš! Nik sa ťa nedotkol. Nič sa nestalo. Neplač, bol to sen.“ dohovárala som jej. Začala som sa o ňu báť.
„Ale áno. Bola tam a vzala by ma zo sebou, keby som neušla. Mám porezanú nohu. Chcela ma zastaviť, ale ja som utiekla. Utiekla som smrti a teraz ma isto hľadá. A nájde ma. Ona ma nájde!“ zašepkala, schovala hlavu do dlaní a opäť sa rozvzlykala. Opatrne som nadvihla spodný lem jej sukne a objavila ranu, hladký rez po zakrivenej čepeli, nie však dosť hlboký, aby z neho tieklo veľa krvi.
„Ako? Kto ti ublížil? Kde? Elis, vrav. Nespravila si si to sama?“ silno som ňou zatriasla.
Zrazu ma prestala vnímať. Pozrela skleným pohľadom na svoje nohy a rozprávala akoby snívala: „Večer, keď som sa prechádzala okolo jazera, zašla som ďalej, až k hranici tajomného územia. A tam som ju zbadala. Prechádzala lesom za hranicou. Kráčala pomaly akoby išla k ďalekému cieľu a predsa nikam. Jej lesknúci plášť ma tak uchvátil. A ako som tam stála a uvažovala nad tým, zrazu sa otočila ku mne a pomalým hypnotizujúcim krokom ku mne podišla. A potom, potom, ach, potom sa ku mne naklonila a pošeptala mi do ucha strašné veci. Líčila mi príbeh o mojom konci. A ja som to nevydržala počúvať, ušla som. Viem však, že ma bude hľadať a nájde ma.“ povedala a silno stisla moje rameno. „Pomôž mi, prosím. Ja ešte nechcem umrieť. Som ešte mladá. A čo moje bábätko? A manžel? Nemôžem umrieť.“ požiadala ma a potom zamdlela. Privolala som k nej lekára. Povedal, že je len v šoku z toho strašidelného sna. To sa vraj budúcim matkám stáva. Občas ich mátajú živé sny. Vo mne sa však zakorenili pochybnosti. Nikdy nebola tak vystrašená. Tú prázdnotu v jej sklených očiach som jakživ nevidela. Musela som tam ísť, musela som vedieť, či ide len o výmysel alebo pravdu.
Večer som plná strachu a obáv, čo ma čaká, odišla k hranici nášho kraja. Bolo to kúsok od vody, pred radmi stromov s vysokými kmeňmi a hustými korunami a v lese nebolo skoro nič vidieť. Netrvalo dlho a zbadala som trblietavú žiaru v diaľke, ktorá presvecovala strašnú tmu. Pomaly sa ku mne blížila až som rozoznala postavu v plášti, s lesklou ostrou kosou v ruke . Začala mi tuhnúť krv v žilách a hlas sa mi zasekol v hrdle. Pristúpila na dva kroky odo mňa a zložila si kapucňu. Na tvári sa objavila mesačným svetlom ožiarená maska , spod ktorej sa ozval šepot: „Čo tu hľadáš, dievča drzé!“ A v štrbinách masky sa zablýskali oči. Srdce mi prudko bilo a ruky som mala ľadové. Nazbierala som v sebe všetku odvahu a rozhodne som vyhlásila, to čo mi vŕtalo celý deň v hlave: „Včera tu bola moja sestra a ja som prišla dnes, aby som sa pokúsila obmäkčiť vaše rozhodnutie a požiadať vás, aby ste vzali mňa miesto nej.“ vyslovila som, ale každé následné slovo bolo tichšie a tichšie.
„Naozaj si ochotná vziať všetko na seba? Prečo?“ spýtal sa ma mužský hlas.
„Ľúbim ju a chcem, aby bola šťastná. Ja nemám nič. Robím slúžku v jej dome a jediné, čo mám, je moja vďačnosť k nej.“ povedala som úprimne, ale ten hlas ma prekvapil.
„Neklameš? Nikto nechce osud plný utrpenia a ty doň skáčeš bez rozvahy. Si si istá? Pýtam sa posledný krát.“ Povedal.
„Áno, ak má mať môj život zmysel, tak ním aspoň zachránim život inému. Dokonca dvom. Tak nech to mám už za sebou, prosím.“ požiadala som, pokľakla a sklonila hlavu, aby ju mohol sťať na prvý krát. Zavrela som oči. Chvíľu bolo ticho a potom som počula ako si kľakol vedľa mňa. Zacítila som jeho ruku na brade, zdvihol mi tvár k svojej. „Trest je oveľa horší a ťažší ako smrť. Bude to život so mnou.“ povedal a vzal ma za ruku. Vstala som a išla za ním do temného lesa.
Kráčali sme dlho, možno dni, možno týždne. Vždy sme zastali len nakrátko. Aby som sa najedla a pospala nejakú tú hodinu. Bála som sa, že budeme kráčať večne. Ale raz sa aj smrť unaví. Zastali sme na malebnej čistinke uprostred ničoho a zrazu sme si len sadli a okolo ostalo ticho. Vzduch víril lístie na konároch stromov a pod nohami nám šušťala tráva.
„Si mlčanlivý spoločník!“ ozval sa zrazu.
„Áno. Nechcela som vám otráviť myšlienky zbytočnými slovami.“ povedala som pravdivo.
„Povedz mi niečo o sebe.“ vyzval ma.
„O mne? Nie som zaujímavá. Ale ak chcete, pýtajte sa.“ A tak sme sa rozprávali. Keď som zavrela oči, cítila som sa príjemne až dobre. Ale keď som ich opäť otvorila, videla som obraz svojho pána, smrti.
„Smiem sa vás teraz niečo spýtať ja?“ odvážila som sa.
„Nech sa páči, veď odpovedať nemusím.“ povedal a na hlase som mu pobadala úsmev.
„Ak ste smrť, prečo ste stále so mnou? Ste potrebný medzi ľuďmi, bez vás nemôžu prejsť na druhú stranu.“ povedala som.
„Nie som smrť. Som človek, vydedenec, bohatý, zámožný, nešťastný zlodej.“ priznal sa.
Od prekvapenia som takmer zabudla dýchať. „ Ste človek, ktorý ma zajal a vládne môjmu životu. Napadá mi jediná otázka. Prečo ste si zvolil túto cestu? Človek sa nestáva vydedencom kvôli ľuďom, ale kvôli sebe samému.“ povedala som potichu.
„Odpusť. Neslúžiš mi, si len nedobrovoľne mojím spoločníkom. A nemáš pravdu. Ľudia ma odvrhli pre to, že som iný. Týrali ma svojimi pohľadmi, slovami mi ubližovali. Musel som odísť.“ vysvetlil.
„Nie, nemusel. Mali ste im ukázať, že nie ste horší než ktokoľvek z nich. Mali ste žiť svoj život. Vy sa mýlite. Išla som z vlastnej vôle. Mohla som sa zabiť a donútiť vás previesť ma na druhú stranu a nechať ísť.“ povedala som.
„Išla si zo strachu, že ublížim tvojej sestre. Bála si sa ma, tak je to. Som ti odporný a strašidelný pre teba. Žiadna sloboda pri ochrane našich blízkych, že?“ spýtal sa.
„Možno. Bola som oklamaná výzorom a zlým odhadom. Teraz už strach nemám a predsa som tu.“ odpovedala som.
Pomaly vstal a pristúpil ku mne. „Oklamaná výzorom. A čo povieš na takúto pravdu?“ zložil si masku a odhalil biele oči bez dúhovky a škaredú jazvu cez polku tváre. Pomaly som vstala a pozrela som mu do tváre.
„Prečo? Prečo ti ubližovali a prečo si chceš teraz ublížiť sám a odháňaš ma? Chceš dokázať svoju výnimočnosť a zbavíš sa poslednej živej duše vo svojom živote? Ja ťa neopustím. Nikdy, kým ma o to nepožiadaš.“ Povedala som a pohladila som mu rukou tvár. „Nikdy.“ zopakovala som a pobozkali sme sa.
Najradšej by som povedala, že sme žili šťastne až naveky. No nebolo to tak. Bolo ráno, krásne a mnoho ľudí už bolo v práci. Ja som sa prebrala v svojej posteli, sama. Opäť sa mi sníval jeden z tých krásnych živých snov, no tento krát som sa netešila. Rozplakala som sa a plakala som celé dni a týždne, pretože som prišla o svoju lásku. Naozaj som ho neopustila, no stalo sa to, že sme si vymenili úlohy a moja zvláštnosť odohnala jeho preč do útrob snov. Opustil ma, ostala som sama.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu