nekradnite strach,
nebuďte tak drzí,
nemeňte ich prosím v prach.
Netýrajte krásu
klamaním, že na nej nezáleží,
nepuďte proti nej masu,
veď už plače spoza mreží.
Nelákajte pravdu,
aj tak ju nechcete,
lžami tými hnusnými,
len sami seba klamete.
Ako môže hanba kráčať
ruka v ruke so slzami,
odkedy sú slzy slabosť?
Nie sú predsa nákazami.
Čo tak môže názor zmeniť,
v tomto svete bezcitnom?
Keď všetko, čo si máme ceniť,
pustíme po vode hore dnom.
Každú radu odsúdime,
moralizovanie je trestné,
skutočnosť rýchlo utopíme,
krivé zrkadlo je príjemné.
Predbiehanie v originalite
je nechutné a odporné,
pospájanie cudzej nite,
je lepšie než novotvorné.
Týmto končím už svoj preslov,
k zúrivosti ma to dovádza,
veď viem, že nezmení nikoho pár slov,
myslíte, že sa len predvádzam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár