Moje malé Beverly Hillsovské leto, kapitola prvá: Catwoman
Zvyknem sa pýtať ľudí, aké by boli zviera.
Ja by som bola mačka.
V niektoré dni, keby ste ma stretli na ulici, pomysleli by ste si, že som obyčajná pipinka. Dokonalý make-up. Nie priveľmi krikľavý, ale výrazný. Priliehavé oblečenie, nie nutne podľa poslednej módy, rozhodne nie vyzývavé. Niečo čo mi svedčí. Ženské. Príjemné. Pekné.
Nie som však pipinka. Na to som bohužiaľ príliš múdra a mám príliš komplikovanú povahu. Škoda. Ako pipinka by som to mala jednoduchšie.
Som žena- mačka. Som nežná, milá, hravá, mierne koketná a pôžitkárska. Viem sa o seba postarať. Viem však aj škriabať. Viem prskať, keď s niečím nie som spokojná a viem odísť. To je tá najťažšia časť. Iné zvieratá nevedia opúšťať, napríklad psy sú verné celý život. Mačky sa otočia chrbtom, vystrčia chvost, vyskočia na parapetu a neostávajú na mieste, kde viac nie sú žiadané.
Film Catwoman nemal dobré kritiky. A povedzme si na rovinu: ani to nebol veľmi dobrý film, ale ak ste ho videli, čo to o mačacích ženách viete. Že nie sú čiernobiele. Nie sú to kladné, alebo záporné postavy, ale sa pohybujú v tých jemných odtienkoch medzi dobrým a zlým. Nie sú dokonalé a nechcú tak vyzerať. Sú však osobnosti. Výrazné. Sú samé sebou, sú skutočné, pravdivé a úprimné.
Som žena- mačka. Je nás takých veľa. Niekoľko ich aj poznám, vychádzam s nimi veľmi dobre. Mačky sa medzi sebou poznajú, cítia sa navzájom, vedia sa rozoznať medzi inými zvieratami. Ani jedna z nich však nepatrí medzi moje najbližšie priateľky. Myslím, že si každá z nás stráži svoje teritórium.
Rovnako ako mačiek nájdete aj medzi ženami mačkami rôzne druhy. Od rozmaznaných siamských mačiek, cez vznešené bezsrsté egyptské sfynx až po tie obyčajné z ulice. Ja som mačka domáca. Sofistikovaná šelma. Som oranžová tigrovaná s modrými očami. Neprehliadnuteľná.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.