Napriklad vidia, ako sa clovek pomaly uzatvara do seba, a oni vam s tym rai pomozu. Svojimi sprostymi recami, skutkami.... A nevedia, kedy prestat. To mi na tom vadi najviac. Ale neh si rypu. Ja to vydrzim....
Nie. Co si to nahovaram? Nevydrzim to. Tie pripomienky...
Hoci nad nimi najprv mavnem rukou, casom ma zacnu palit ako ked sa omylom dotknes zazatej ziarovky.
Niekedy mam slzy na krajicku, uz uz sa idem rozplakat, a vtedy si uvedomim, ze sedim na stolicke v triede, a okolo mna 23 skodoradostnych ludi.. a tak si poviem „Pockaj, tu sa nerozplaces...neurobis im tu radost..“ a tka to v sebe drzim az kym nepridem domov.
T
am, hned za zabuchnutymi dverami mojej izby vypustim tie pocity von.... slzy mi stekaju po tvari, no nic nevyriesia. Len uvolnia ten tlak ktory citim.
Ale na druhy den sa vratim spet do skoly, a pocuvam zas to iste – „Pozri sa na seba aka si sprosta (skareda, odveci alebo ine urazky...)“ a zase sa to cele zacne hromadit. A v poslednej dobe nemam s kym zdielat moje pocity zo zivota... Najblizsi priatelia s ami otacaju chrbtom a ja uz nemam ziadnu potrebu sa s nimi rozpravat o tom, o com sme kedysi „prekecali“ cele hodiny. Aj oni sa mi otacaju chrbtom.
Tu si kladiem otazku : „Co som dopekla spravila zle?“
A hned si na nu zacnem odpovedat v marnej nadeji, ze sa dokopem k vysledku „Ja za nic nemozem, mozu za to oni..“
No tak to nieje... zmenila som sa. Alebo sa predsa len zmenili oni? Oni su stale rovnaki. Mozno v tom je problem. Ja idem vpred, ajked ma tazia moje vnutorne pocity, itak sa prekopavam tymto beznadejnym svetom dufajuc, ze raz sa vsetko na dobre obrati. A oni to mozno nechapu..... Mozno.. Mozno ja nechapem ich, no na to sama nepridem.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Máš dve možnosti, buď budeš rovnaká a oplácať, alebo sa naučíš odolnosti (ale tiež môžeš oplácať s úsmevom).