Znova idem do toho malého mestečka, za očkami. V skutočnosti je dôvod mojej cesty úplne iný, ale pre mňa je to nepodstatné. Vlastne, všetko okrem očí je pre mňa nepodstatné.
A sme na mieste činu. Od momentu, kedy vstúpim do budovy, pátram po pohľade melírovanej krásy. Cítim sa ako hladný predátor striehnuci uprostred stáda na svoju korisť. Možných obetí je tu veľa, no vyvolená môže byť len jedna. Svojho lovca musí niečím upútať, získať si jeho pozornosť niečím, čím sa líši od tých ostatných. Rozhliadam sa vôkol seba, no vidím len obyčajné stádo bez vyvoleného jedinca.
Po pár hodinách svoj lov vzdávam a so stiahnutým chvostom idem domov. Odchádzam naprázdno, bez koristi. Zrýchlim, nech ma stádo neušliape. Deriem sa pomedzi prekážky, zakopnem. Vstanem, zodvihnem hlavu... krása. Vidím pred sebou dve jagavé oči. Tmavé, hlboké, no jemné zároveň. Vyžarujú zo seba niečo, čo ma neskutočne priťahuje. Blížia sa ku mne. Sledujem každý milimeter ich pohybu. Delí nás už len pár metrov. Nastáva moment, kedy sa oči vyvoleného stretnú s mojimi. Zaujmem pozíciu, chystám sa zaútočiť, natiahnem sa a... melírované oči zmenia smer a dajú sa na útek. Sú príliš rýchle a ja som príliš vyčerpaná.
Dnes pôjdem spať opäť hladná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár