,,Si si ista?“
Stali sme pred dverami a drzali sa za ruky. Poslala som rodicom spravu, nech nas cakaju. Urcite uz sedeli v kuchyni a mama mala minimalne 30 katastrofickych scenarov, co sa stalo. Pousmiala som sa. Tento, ktory sa jej chystame povedat, by ju nikdy nenapadol.
,,No, ista si uz nie som nicim. Podme.“
Otvorili sme dvere, presli cez obyvacku. Presne ako som cakala, nasi sedeli v kuchyni, otec so zalozenymi rukami a mama s vyplasenymi ocami.
,,Mami, tati, toto je Martin Stanford. To on dal rade informacie o lovcovi, aby sme mali cas utiect.“
Videla som ich prekvapenie. Musela som to vsetko vysypat naraz, kym je to horuce a potom cakat, co sa stane.
,,A vie toho o nom preto tolko, lebo on je ten lovec. Ale nedobrovolne, nikdy nikoho nezabil. Navyse spolu tak trochu chodime...“
Bol to tazky vecer plny prekvapeni, vysvetlovania a emocii. Na jeho konci sme sa vsak dohodli. Zvolame rodinu a budeme bojovat.
Vsetci v okoli zobrali pomerne dobre, ze moj novy priatel pochadza z trosku ineho prostredia ako sme boli my, a tiez ze nas mal za ulohu odstranit. Podla nich a tiez aj podla mna bolo dolezite, ze to nechcel, neurobil a aj za cenu vlastneho zivota ma chcel chranit. Bol cennym spojencom, s jeho schopnostami sme mali velku sancu. Nas dom sa postupne staval akousi hlavno zakladnou pre pripravu nadchadzajucej vojny a jej strategie, dvere sa takmer nezavreli. Ked sme chceli mat s Martinom sukromie, museli sme ist do jeho bytu. Samozrejme ze nas tam videli ludia, mesto bolo male a takmer okamzite sa rozsirilo, ze mlada Stuartova ma pomer s profesorom. Riaditel si nas zavolal na koberec, ale nase...presvedcovacie schopnosti boli dostacujuce na to, aby to dalej neriesil
Martin mal cim dalej tym castejsie azurove oci, co svedcilo o jeho dobrej nalade, na chodbach si popiskoval a vonal ako kvetinova zahrada. Ano, pocula som na seba aj kopec reci, ako som ho ulovila, co na mne vidi, ale mne to bolo jedno. Cely svet zrazu nebol dolezity, nic nebolo dolezitejsie ako my dvaja.
,,O moj boze!“
Stacila som si pomysliet, kym som dobehla na zachod. Uz to trva styri mesiace, kolko este? Nebolo to ziadnym velkym sokom, s Martinom sme chceli zostat spolu cely zivot a tehotenstvo prislo samovolne. Boli sme sice prekvapeni, ze sa nieco podobneho mohlo stat, ale nakoniec, preco nie? Ako som povedala, ja som sa slovicka nemozne v tomto svete uz davno vzdala. Len ranne nevolnosti a vybuchy nalad mi robili problemy. Hlavne tie nalady, nemohla som ich ovadat, ony ovladali mna a ja som potom ovladala vsetkych naokolo. Martin sa o mna staral ako najviac mohol, prestahovali sme sa do domu mojich rodicov, aby sme boli cela rodina pokope a prerabali sme moju byvalu izbu na izbu pre babätko. Nechceli sme vediet, co to bude, tak sme dali vsetko do zlta a neutralne vzory, nech sa to hodi aj k chlapcekovi aj dievcatku.
Rada moje tehotenstvo zobrala dobre, boli zvedavi ake dieta vznikne tymto spojenim, ake bude mat schopnosti. Dostali sme sa do neprebadanej oblasti.
Martin mi zaklopal na dvere, nemohla som odpovedat. Povzdychol si, toto bolo posledne dni uplne bezne. Ja v kupelni, on pokusajuci sa obstarat vsetko naokolo.
Nikto nevedel, ako dlho bude moje tehotenstvo trvat. Nebolo to obycajne dieta, ja som nebola obycajna matka a on nebol obycajny otec. Boli sme vsetko mozne, len nie obycajni
Brucho som mala skoro vacsie ako som ja sama a to som bola len vo stvrtom mesiaci. Vsetci sme dufali, ze to dobre dopadne.
Pocitila som prudky zaskub v bruchu. Au. Babätko zas kopalo. Au, dalsi zaskub. A dalsi. Sedela som na zemi a ledva lapala dych. Pochopila som, ze nieco asi nebude v poriadku.
,,Martin...“
Slabo som vydychla, nastastie ma pocul. Videl ma na zemi a pochopil. Priblizne za dve a pol hodiny som sedela na porodnom kresle, ktore sme zadovazili, aby som nemusela rodit v nemocnici (hlavne sme nevedeli co sa bude diat) a radou vybrany lekar z nasich kruhov skonstatoval:,,Mate syna.“
Maly Nicolas sa podobal na otca. Este aj menil farbu oci ako on. Vlasy mal po nom, aj usta. Mensia kopia. Aj ked sa narodil prilis skoro, bol uplne ako druhe deti. Cakala som nieco podobne, nakoniec Martin mi hovoril, ako to bolo s nim a kedze bol otcom, bola vysoka pravdepodobnost, ze sa historia bude opakovat. Najskor rychlo zostarne, za par rokov bude vyzerat na 15, potom sa rast spomali a on tu bude dlhe roky s nami. Bude vyzerat skor ako moj brat a nie syn, no nevadi, my budeme vediet ako to je. Dovtedy sa aj jeho schopnosti vykrystalizuju, zistime ake ma a naucime ho ich pouzivat. Zatial sme zistili, ze mu bije srdiecko, dokaze spat aj nespat, je ako selma, hovori s nimi, v tomto bol nastastie po mne. Ale zaroven ovlada naladu, teplotu, pocasie, cita mysle, citi pocity, pocuje aj vidi veci na kilometre vzdialene...nas syn bol uzasnym stvorenim, kombinaciou mna a Martina, najmocnejsou bytostou, ktoru som doteraz videla.
Mala by som povedat, ako cely tento pribeh konci, ale to by som si vymyslala. On este zdaleka neskoncil, boje dobra so zlom, lasky a nenavisti stale priebehaju, len ludske oci a usi nic nepostrehnu. Vojna bude trvat dlhe roky, ak aj nie storocia, my tu budeme medzi Vami zit svoje zivoty a obcas sa rucicka na vahe vitazstva posunie. Mozno nas spoznate a pochopite, ze pre niektore veci stoji za to nielen zit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár