Krásny jarný deň, alebo ako aj babka dokáže pokaziť náladu

Slniečko svieti (aha, aha, píšem s diakritikou), obloha je krásna modrá, všetko je skvelé a úžasné, je mi horúco ako v pekle (pričom ešte musím cestovať SAD-kou... klíma je tu luxus). Tu zrazu svetlá chvíľa môjho dňa - zlatá Baška si pohodlne sadla na sedadlo. Uškerila som sa na ňu, miesto pred ňou mám isté (vedľa nej sa nasáčkoval akýsi malý chlapec). Pohodlne som sa usadila a podľa starých nepísaných pravidiel som si položila tašku hneď vedľa seba, aby som podržala miesto susedovi, ktorý, chudák, ešte čakal v rade.

Okey, koniec zbytočných táranín a nudných úvodov o tom, ako to všetko prebiehalo. To len aby som vysvetlila momentálnu situáciu. Ako to vždy u mňa býva (keďže osud je ku mne v poslednom čase mimoriadne krutý), v rade sa objavila veľmi zaujímavá starenka (neskôr som zistila, že aj veľmi zhovorčivá). Jej outfit čiernych obtiahnutých legín, maslového rolaku, červeného kabáta (zrelá na infarkt), super módneho čierneho klobúku a okuliarov alá mucha puk (ako ich s radosťou vola moja mama) ešte dopĺňala veľmi, ale veľmi špinavá kabelka. To všetko a ešte k tomu aj pach alkoholu a cigariet (všetko to chcela prekryť winterfresh-kou).

Ach, aká bola moja radosť, keď si sadla rovno ku mne.

A ešte väčšia bola vtedy, keď mi povedala, že cestuje až do Prešova (čiže celou cestou so mnou domov).

Situácia v rade za mnou - hurónsky rehot.

Keď sa babka rozhovorila o tom, aké nespravodlivé sú platy poslancov, aká chudoba vládne na svete, ako by ani za svet nešla do Afriky, kde nemajú ani rádio a deti behajú holé, ako veľmi chcela precestovať svet... V autobuse, v ktorom bolo dusno na odstrel sa ešte vznášal alkoholový pach z jej úst. Keď na najbližšej zastávke šofér otvoril dvere, bolo to ako vykúpenie z pekla.

Aktuálna situácia v rade za mnou - ešte väčší smiech, no to už sa pripájali aj ďalšie rady.

O nejakých desať minút, som nechcela babku vo svojom monológu prerušiť, a tak som sa otočila k Baške a priložila som si ukazovák a prostredník ku hlave, a palcom som stlačila spúšť.

15 minút cesty - celý autobus ma ľutoval, okrem šoféra. Ten mal príliš hlasno pustené rádio.

Ubieha 20. minúta. Môj žalúdok je na úrovni hltanu a pýta sa von.

21. minúta - je to tu! Spasenie! Vidím našu milovanú Seniakovskú zastávku. S priveľkou radosťou sa zdvíham a zdravím sa "milej" tetuške, ktorá pokračuje vo svojej ceste do Prešova.

Aspoň že sa ospravedlnila, že sa nám miešala do rozhovoru.

Neznie to tak hrozne, ale smrad tam bol neskutočný. Bolo to ešte horšie ako vtedy, keď na Prešovskej ceste nastúpila jedna stokilová cigánska s malým deckom a prisadla mi tašku. Zaberala jeden a pol sedadla a mne neostávalo nič iné, len dýchať prievan, ktorý vychádzal zo škár okna autobusu, aby ma v ňom nevystrelo.

To sa len mne môže stať toto...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu