Poludnie alebo polnoc?

Premýšľala som nedávno, akú dennú dobu mám najradšej. Je to taká otázka do interview, niečo ako vaša obľúbená farba, kedy sa slávny človek zamyslí a povie: "Modrá, je taká transcendentálna." A väčšina ľudí netuší, čo znamená transcendentálna a tiež čo to znamená pre ich životy. Sú len akosi radí, že pán X má k modrej asi kladný vzťah. Tiež potom začnú premýšľať, aký druh modrej sa mu asi v tej chvíli motal v hlave a aká je vlastne ich obľúbená farba. Niektorí dôjdu k poznaniu, že novinár je ťulpas a niektorí, že červená.

Ale naspäť k téme. Nie som spätne schopná presne dešifrovať, ako sa to stane, že v toku myšlienok na skúšky, budúcnosť, nákup a účes okoloidúcej tety sa naraz zjaví otázka tohoto charakteru. Ako je možné, že uprostred normálneho života vám poklepe na lebku neurón s anketou na tak blbú tému. Zdvihla som ruku, aby som mohla tú nepozvanú myšlienku odmávnuť šachovnicovou zástavou, ako formulu čo prichádza posledná a už nikoho nezaujíma. Ale gesto zostalo nedokončené v neprítomnom pozdrave okoloidúcim. Podala som nablblej myšlienke prst a ona si vzala celú ruku. Len pohľadom som zachytila jej spýtavý výraz a už nešlo cúvnuť.

A len vďaka tomu som zabudla nakúpiť, netuším, čo budem robiť v budúcnosti, ale viem, že je to neskoré teplé popoludnie cez víkend. Čas, kedy už slnko začína byť unavené a všetko okolo je vyhriate, kedy prichádzajú chute na kávy, čaje a stretnutia. Doba, kedy sa neriešia závažné témy, nepadajú lietadlá a včely bzučia pomalšie. Kedy príjemne bolia nohy, bábovky voňajú dofúkavajúcim vetríkom a dofúkavajúci vetrík bábovkami. Kedy je neskoro čokoľvek robiť a skoro myslieť na pondelok. Čas kľudu a mieru, bez prísľubov, bez ohromujúcich zážitkov, jednoduché plynutie. Čas hustý a znavený.

 Pseudoblog

18 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu